Tá dnešná mládež má teda iné problémy. (Som si veru nemyslela, že sa dožijem dňa, kedy prednesiem takúto vetu, ale ako vidím, v zrelom veku 33 rokov som sa k tomu dopracovala. Ono vlastne tento príspevok má byť tak trocha o sexe. Ale kde ja vo svojom veku by som sa už odvážila dať také niečo do nadpisu!?!) pokračovanie článku
Stojím pri postieľke. Pri Tvojej postieľke. Je tak veľa vecí, ktoré by som mala robiť. Jesť. Upratovať. Telefonovať všetkým tým ľuďom, ktorí mi nechávajú odkazy. A hlavne spať. Spať. Spať. Namiesto toho stojím pri Tvojej postieľke a nakúkam do nej ako už toľko krát predtým. pokračovanie článku
Sedím v kúpeľni na bielizníku a hompáľam nohami. Pripomína mi to detstvo. Časy, keď sme sedávali na múriku a ticho prežúvali sladké čerešne, či práve dozrievajúce hrozno. Bol to čas plný drobných, ale tak veľmi dôležitých rozhodnutí, ktoré boli za pár hodín zrazu zabudnuté. Sladké časy, keď sme nepotrebovali ešte žiadne správne slová. pokračovanie článku
Nastúpil k nám do práce nový kolega. Keď som dostala e-mail od šéfa, že ho budem školiť, hneď mi padlo do oka jeho meno. Adam Bohacek. Nádhera, pomyslela som si. Konečne ďalší Východoeurópan do tejto preanglikanizovanej kancelárie. Aj keď robím v medzinárodnej firme, na celom našom oddelení okrem pár Austrálčanov a Novozélanďanov, (ktorých za cudzincov pomaly ani nerátam) niet okrem mňa ani jednej zblúdilej zahraničnej ovečky. Konečne! pokračovanie článku
V nedeľu skoro ráno som sa vracala z dovolenky v Španielsku na jedno z londýnskych letisiek. Napriek všetkým upozorneniam a hrozbám od leteckých spoločností ohľadom príručnej batožiny cestujúcich na letoch z a do Londýna, na palubu som sa prepracovala aj s príručnou batožinou nadštandartných rozmerov, obsahujúcou všetky nepovolené položky – mobilný telefón, ipod, nabíjačku, vodu, ľadový čaj, ovocie, noviny, knihu... Cestujúci v rade vedľa mňa stáli pozorne nastúpení aj so svojimi priesvitnými igelitovými vreckami, obsahujúcmi iba pasy a peňaženky – a statočne na mňa zazerali. Leteli síce na to isté letisko, ale inou spoločnosťou a tá celú tú paniku brala trocha važnejšie. Po prílete do Londýna nás vítali nekonečné rady rozčúlených cestujúcich, ktoré siahali až mimo budovu letiska, uzavreté parkoviská, upchaté cesty. A ja, tak ako množstvo iných ľudí, deklarujem, že som sa nakazila v poslednej dobe populárnejšou chorobou, ako vtáčou chrípkou – a to únavou z terorizmu. pokračovanie článku
Minulú sobotu krstili futbalisti a fanúšikovia Arsenalu nový štadión. Vraj je skvelý. Presvedčte sa sami. Krstiny boli trocha s nádychom nostalgie – futbalová legenda Dennis Bergkamp sa po 11 rokoch, 423 zápasoch a 120 góloch v drese Arsenalu lúčil so svojou kariérou. A koho iného by si vybral na rozlúčkový zápas, ako mužstvo, s ktorým vyrástol vo veľkú hviezdu – Ajax Amsterdam. Zápas to vraj bol skvelý, posledných 10 minút si dokonca zahral vo farbách Ajaxu aj Marco van Basten. Ale vlastne nie o tom som chcela. Pre zmenu trocha o sebe. A o tom, prečo ma už ani striptérky nemajú radi! pokračovanie článku
Tak a dorazilo leto! A s ním enormný nárast pompéznych udalostí s názvom – anglická svadba. Minule som sa dočítala, že viac ako dve tretiny všetkých britských svadieb sa konajú v lete. Ani sa nečudujem, šanca na deň bez dažďa sa podľa mojich odhadov zvyšuje z mizivého pol percenta počas zvyšku roka tak asi na 10% v letných mesiacoch. A samozrejme, ktorá svadba by sa zaobišla bez skvelej predohry s názvom Rozlúčka so slobodou? A tak tu máme teda špičku sezóny Stag a Hen parties. pokračovanie článku
Vždy ma prekvapuje rýchlosť, akou dokážu promotérske agentúry zavoňať peniaze a využiť každú senzáciu na zarobenie. Lordi, v UK doteraz pomerne neznáma fínska avantgardno-metalová skupina, ktorá tak kontroverzne vyhrala tohtoročnú Eurovíziu mala podľa výsledkov hlasovania veľkú podporu práve od britských fanúšikov. A tak ani nie dva týždne po populárnej európskej súťaži sa do mojej e-mailovej schránky dostalo promo na ich vystúpenia v UK. Takže ak máte záujem uvidiet týchto uletených Fínov v hororových maskách, šlahajúcich plamene na pódiu, máte šancu na niektorom z ich britských koncertov (nie veľmi prekvapujúco konajúcich sa práve v období Halloweenu) – v Londýne, Nottingame, Birmighame, či Manchestri.
Nedávno mi bolo celkom smutno. Pod kožu sa mi vkradla opäť akási melanchólia a ja som zrazu nemala náladu s ňou bojovať sama. Napadlo ma, čo sa hovorí – ak sa podelíte so svojou radosťou, zdvojnásobí sa, ak so svojím smútkom, rozdelíte ho. A tak som sa skúsila so svojim smútkom podeliť. Narazila som však na zmätok, začudovanie a vysokú hradbu mlčania. Pochopila som – smútok je niečo, čo je neradno deliť. Ani s tými najbližšími. pokračovanie článku
Opäť sa mi raz potvrdilo, že pod lampou býva najväčšia tma. Pretože my Londýnčania sme akosi často úplne slepí voči niektorým perlám, ktoré nám toto mesto ponúka.
Bola som včera na seminári. Zavolal nám jeden z obchodných parnerov, že organizuje pracovné raňajky s krátkym seminárom v centre Londýna. Na mieste, o ktorom som nikdy nepočula. The Wallace Collection. Aj s následnou krátkou prehliadkou. Raňajky boli fajn. Aj seminár. Ale čo mi vyrazilo dych, bolo miesto, kde sa to všetko konalo. The Wallace Collection je miestom, kde nájdete jednu z najúžasnejších súkromných zbierok umenia. Prekrásny nábytok, jemný porcelán, ale hlavne 775 obrazov od 14-tého až po 19-te storočie. Medzi nimi neuveriteľné kúsky, ako napríklad vzácny Rembrandtov portrét jeho syna Titusa (ktorý sa ako jediný z jeho detí dožil dospelosti), či známy obraz Hansa Halsa – The Laughing Cavalier – ktorý preslávil hlavne boj medzi Rothschildom a Wallacom, ktorí sa tento portrét obaja snažili získať do svojej súkromnej zbierky a nakoniec ho po ťažkom aukčnom boji získal prave Sir Richard Wallace. Objavíte tu aj mená ako Rubens, Van Dyck, Teniers, Velázquez, Murillo, Boucher, Watteaus, Fragonard, Decamps, Vernet… Myslím, že náš zmätok, údiv a očarenie z toho, že takéto nádherná zbierka sa nachádzala dlho neobjavená priamo pod našim nosom vyjadrila jedna moja kolegyňa, rodená Londýnčanka. 'I had no idea.'
A preto, ak máte radi umenie a nemáte náladu na preplnené parížske, či amsterdamské múzeá, skúste navštíviť The Wallace Collection. Dúfam, že Vám spríjemní deň rovnako ako mne. A bonus naviac – vstup je zdarma.
Minulý týždeň som objavila v schránke (teda na podlahe v predsieni, keďže takto “pohodlne” nám hádžu poštu cez otvor vo dverách) pozvánku na nezvyčajnú susedskú akciu. Vraj Eurovision party. Večierok pri príležitosti Eurovízie??? Prečo, načo? Mne, odchovanej na slovenskej hrude, opäť raz nedošlo, akú dôležitosť (a hlavne zábavnú hodnotu) prikladajú Briti tejto súťaži. Ako som sa neskôr dozvedela, väčšina mojich susedov trávila finálový večer Eurotelevízie od detstva doslova “prilepených” pred obrazovkami televízií a držala palce tým svojim (a komentovala tých ostaných). No a aby sa pri tom príliš nenudili, tak si vymysleli širokú škálu kvízov, súťaží a večierkov, kde spojili príjemné s užitočným. pokračovanie článku
Nedávno sa mi ozvala redaktorka zo SME VÍKEND. Vraj či by som jej nezodpovedala na pár otázok. Na trocha nečakanú tému – Aké je to byť macochou. Ako som sa stretla s ich otcom? Aké bolo prvé stretnutie s nimi – s deťmi? Aká je ich matka? Čo mi prekáže, čo sa mi páči a s čím sa musím vyrovnávať? Dlhý zoznam otázok a mňa napadlo iba jediné - bolo mi to treba? Dostať sa do vedomia ľudí ako jedna z nejnepríjemnejších postavičiek slovenského rozprávkového sveta (možno iba draci boli horší, ale aspoň nie tak zlomyseľní!)? Čo už len môže byť také zvláštne na živote človeka, ktorý vychováva dve deti, ktoré podľa rodného listu nie sú jeho? pokračovanie článku
Je skoro pol desiatej večer a vonku pred garážou konečne počujem parkovať auto. Vybehnem pred dom a kričím: “Ani nevystupuj, ideme voliť!” Z tmy zaznejú akési protesty, ale nakoniec počujem: ”Tak poď, Ty aktivistka, nech to už máme z krku”. pokračovanie článku
Dnes to u nás vo firme vrie. To, čo sa už niekoľko dní iba pošuškávalo je od dnes skutočnosťou – stali sme sa hlavným sponzorom svetoznámeho futbalového klubu Manchester United. Dostať svoje meno na dres tohto klubu je pomerne vzácna príležitosť – v celej histórii klubu ide len o tretiu zmenu v mene “sponzora dresu” a v každom prípade sa nejedná o lacnú záležitosť – cena za 4-ročný sponzorský kontrakt sa vyšplhala na 56,5 milióna britských libier. Viac o tejto zmene sa dočítate na oficiálnej stránke klubu.
A čo my zamestnanci? Ako cudzinka som najprv celú tú eufóriu okolo tejto správy vnímala s dosť veľkým údivom – väčší zmätok v práci nám hádam nepriniesli ani minuloročné júlové výbuchy v metre. Ale v krajine, kde je futbal novým náboženstvom sa zrejme netreba čudovať – a tak najväčším problémom mojich londýnskych kolegov je teraz otázka, komu majú držať palce v dlho očakávanom nedeľnom zápase Manchester United – Arsenal London.
Kráčam po podvečernej ulici a počúvam klopýtkanie svojich opätkov na dlažbe. Málokedy chodím v tomto ročnom období pešo domov, zo železničnej stanice to mám ešte riadnych 30 minút cesty. Ale dnes mi akosi neprekáža nepríjemný vietor, ani občasné kvapky dažďa, nevyťahujem dáždnik a neschovávam sa. Je to príjemné nechať si prevetrať myšlienky, vdychovať vlhký vzduch a pozorovať ako sa drobné ostré kvapky rozbíjajú o hrany mojich dlaní. V poslednom čase so mnou niečo deje a ja to akosi nedokážem pomenovať. A tak možno dúfam, že samota, ticho, vietor a dážď mi ponúknu tie správne slová. pokračovanie článku
Nedávno som (ako inak) cestovala domov vlakom a oproti mne si sadla sympatická mladá žena. Veľmi som si ju nevšímala, keďže som bola zahrúžená do čítania, ale keď som sa pred mojou zastávkou začala baliť, všimla som si, že sa na mňa zahľadela a usmiala. Zrak mi padol na knihu, ktorú držala v ruke. Rozprávky od Hansa Christiana Andersena. V slovenčine.
Uvedomila som si, že to bolo jedno z tých príjemnejších stretnutí s mojimi rodákmi. V poslednom čase akosi nemám šťastie na Slovákov – sa mi zdá, že nech robím, čo robím, neviem sa vyhnúť konfrontácii s jednou z dvoch skupín mojich krajanov, ktorí vo mne vyvolávaju kopec pochybností. pokračovanie článku
Len malá a krátka pripomienka pre všetkých, ktorých osud (či iná náhoda) zaviali so tejto studenej, vlhkej a veternej krajiny - zajtra večer sa žrebujú čísla hry Euromillions a jackpot dosiahol výšku £100,000,000 (predstaviť si tú sumu v slovenských korunách asi znie ešte zaujímavejšie).
Takže, ak ste náhodou prišli o všetky zmysly a nevidíte a necítite okolo seba ten strašný ošial ktorý prepukol v trafikách, obchodoch, na čerpacích staniciach a na internete (www.national-lottery.co.uk vydala dnes vyhlásenie, v ktorom žiadajú všetkých hráčov, aby si kúpili, ak je to možné, lístky ešte dnes, lebo napriek všetkým prípravám nevedia zaručiť, že sa zajtra server pod náporom hrania chtivých obyvateľov Veľkej Británie nezrúti), tak je načase sa prebudiť a skúsiť, či platí staré dobré: „Ak je šťastie unavené...“ Ja už budem v čase losovanie niekde na začiatku svojho ďalšieho vysnívaného (tentoraz ázijského) dobrodružstva, ale spolu s ostatnými som podľahla miliónovému ošialu a netrpezllivo čakám na zázrak.....
P.S.pre tých, ktorí sa budú oháňať štatistikami – my vieme, áno, áno, šance skoro nemožné – ale povedzte to tej pani z Írska, ktorá pred pár mesiacmi prevzala £77,000,000!
Dnes sme mali v Londýne prvý slnečný deň od Vianoc. A netešili sme sa z neho zrejme len my, obyvatelia Londýna, ale dostali sme nezvyklú návštevu. Teda priplávala k nám. Veľryba. Stovky obyvateľov a návštevníkov Londýna stoja prekvapení na brehu Temže a sledujú jav v tomto meste doteraz nevídaný – cicavca dlhého 5 metrov ako si pláva pozdĺž rieky. Nikto zatiaľ netuší, ako sa veľryba dostala cez bariéry do Temže, ale celá armáda veterinárov, biológov, zachranárov a policajtov si už láme hlavu čo s nezvyčajným návštevníkom bude ďalej ako ho dostanú čím skôr a bez zbytočných stresov (pre veľrybu, samozrejme) naspäť do mora. Viac informácií níjdete napríklad na Sky News.
Sedíme obe na podlahe, opreté o stenu v malej izbe, bez nábytku. Je plná Tvojich krabíc. Na tej najbližšej je čiernou fixkou napísané FOTKY. Izba vonia čerstvou maľovkou a my dve ticho a unavene pozeráme do diaľky. Nakoniec sa pýtam:“ Si si istá?“ „Hmmm....“, odpovedáš, „ a nehovor mi to čo všetci ostatní – že v mojom veku a že bláznim a že ma miluje...“. A tak chvíľu zase mlčíme. „Ale on ťa miluje“, neovládnem sa nakoniec. „Ide o princíp“, zazrieš na mňa škaredo a ja radšej znova zmĺknem. A tak tam ticho sedíme až do zotmenia a rozmýšlame nad princípmi. pokračovanie článku
Dnes je deň ako stvorený na ničnerobenie. Bohužial nás zase raz nahnali do práce a tak každý zaháňa tých pár hodín do konca pracovnej doby ako sa dá (len nie prácou, samozrejme, kto by sa už len vedel v pred-silvestrovský piatok na niečo podobné sústrediť.)
Ja som sa rozhodla prečistiť si svoju moju e-mailovú schránku. A prehrabávanie v starej pošte mi prinieslo prekvapujúce zistenie. Že je to už rok, čo som, vtedy pre mňa ešte neznámemu mladému mužovi z redakcie SME (Tomáš, mám to u teba!:-), poslala krátku správu. O tom, že sa mi páči rozbiehajúci sa projekt BLOG.SME.SK. A že možno by som mohla občas niečo napísať. O Londýne, o slovenskej komunite, o mojej práci… Súhlasil a potom ma ešte dva ďalšie týždne nakopával, kým som sa odvážila niečo uverejniť.
Nakoniec som ani tak veľmi nepísala o Londýne. Či o práci. Odvážila som sa písať o osobnejších veciach. O tom čo cítim, na čo myslím a z čoho mám strach. Kládla som otázky. A dostávala odpovede. Často v diskusii, často súkromne. Dobré aj zlé. Veselé, smutné aj zahanbujúce. Občas plné výčitiek a občas iba jednoduché Ďakujem.
Posledný rok bol pre mňa zvláštny. Nielen tým množstvom udalostí, ktoré sa prihodili. Nielen tým, že prišiel a odišiel kozmickou rýchlosťou a nedal mi ani šancu si uvedomiť, čím všetkým som prešla a ako to zmenilo moje myslenie, môj život a moje priority. Ale hlavne tým, že som stretla veľmi veľa nových ľudí, osobne, aj virtuálne, ktorí chtiac či nechtiac mali veľký vplyv na to kto som, čo som a prečo vôbec píšem.
A tak by som sa chcela poďakovať. Tým, čo mi umožnili písať, tým, ktorí ma čítajú a tým, ktorí mi povedia, čo si o tom všetkom myslia. Dovoľte mi popriať Vám všetkým čo najlepší Nový rok 2006. Pre mňa to bude už moj druhý rok v blogerskej komunite. Ten prvý ma zmenil. Či možno len vyniesol na povrch niečo, o čom som dovtedy nevedela, či nechcela vedieť. A tak sa teším na ten druhý. Dúfam, že bude podobne plný prekvapení, ako ten prvý.
Happy New Year 2006!
Tak, a odnes sa už nemôžem urážať, keď ma budú malé deti oslovovať na ulici teta... Pretože pred niekoľkými hodinami som sa tou tetou skutočne stala! A to dvojnásobnou!
Môj brat si zrejme povedal, že sa nebude trocháriť a prečo iba jedno, keď môžu byť dve – a tak včera krátko po obede prišiel na svet môj malý synovec Adam a o niečo menšia neterka Ema.
Veľmi sa teším a držím palce všetkým štyrom – aby boli šťastní, zdraví a spokojní!!!
Posledný víkend bol veľmi vydarený. Horúca medovina na vianočných trhoch, výborné jedlo, skvelá spoločnosť – môj víkendový výlet do Bratislavy ma tentoraz naozaj zásobil kopcom energie na návrat na náš upršaný ostrov. A tú dobrú naládu som veru aj potrebovala. V nedeľu ráno nás Anglicko vítalo uzavretým letiskom a diaľnicami, vybitými oknami a dverami a hnusným čierným mrakom dvíhajúcim sa za plotmi v záhradách a postupne zahaľujúcim celé mesto. Dnes ráno nás všetkých, čo bývame blízko výbuchu spájalo škrabanie v hrdle a škrekotavý hlas. Média hovoria o najväčšom požiari v povojnovej Európe a nám ostatným nezostáva nič iné, len krútiť nechápavo hlavami. A to som si myslela, že ma tu už tažko niečo prekvapí...
Včera večer som opäť zablúdila na blog jej bývalého. Písal o tých prvých. Pusách, láskach aj milovaniach. Testoval moju pamäť. Provokoval spomienky. pokračovanie článku
Po nedávnej úspešnej (a mierne uletenej) londýnskej blogerskej stretávke som si povedala, že by bolo fakt načase ukončiť moje bahnenie sa v jesenej melanchólii a nabrať nejakú tú životnú energiu - a to najlepšie realizáciou nejakého šialeného nápadu. A keďže väčšina mojich známych už vie, že ma na žiadnu somarinu netreba dlho nahovárať, bez zbytočného váhania som sa nechala nalomiť a v nedeľu ráno som sa už milo usmievala na slečnu pri odbavovacom pulte EasyJet-u a úspešne začala svoj, zhruba 18-hodinový výlet na rodnú hrudu slovenskú. pokračovanie článku
Nedávno sme sa doma venovali pomerne morbídnej činnosti – spisovaniu závetu. Vždy som si myslela, že závet spisujú iba tí, čo vlastnia (okrem hypotéky a dlhov na kreditnej karte) nejaké podstatné hnuteľné a nehnuteľné majetky. Mýlila som sa však. Spísanie závetu je vraj podstatným krokom na zaradenie sa do do širokých más zodpovedného obyvateľstva a ako nás ubezpečil náš právnik, pre nezosobášené páry by mal byť tento počin v rebríčku naliehavosti ešte pred výberom vhodnej antikoncepcie. A tak som podľahla nátlaku. pokračovanie článku
Lezie na mňa akási melanchólia. Neviem, či to bude anglickou upršanou jeseňou, alebo nepríjemnými správami a udalosťami, ktoré sa zrazu valia zo všetkých strán, ale už pekných pár dní som celá nesvoja. pokračovanie článku
Streda 7.9., 16.00
Sú štyri. Ešte hodina a padla. Dokončím pár vecí a balím. Zvoní telefón. „Mohla by si prosím Ťa vyzdvihnúť deti zo školy a škôlky? Zasekol som sa v strašnej zápche, nejaká veľká nehoda, nemám šancu to stihnúť!“ Trocha netypická žiadosť, pretože:
A) na rozdiel od svojho drahého nemám auto
B) moja pracovná doba na rozdiel od tej jeho je oveľa menej flexibilná, čo sa týka predčasných únikov z práce
C) Tie deti nie sú naše. Teda vlastne moje. Teda ako by som to vlastne… pokračovanie článku
Dnes mi dorazil do e-mailovej schránky zaujímavý tip na článok. Vraj nech vyhrniem rukávy, nabrúsim brko.... Však nás urážajú, či nie?
A viete čo, mne sa dnes akosi nechce.... Zajtra budem zase o rok staršia a tak si dnes radšej vychutnávam prvý jesenný deň, ktorý sa nám tu v Londýne kupodivu celkom vydaril. A myslím, že každý si spraví názor sám...
P.S. Pripájam link na článok spolu-blogera Juraja Draxlera, ktorý sa o tomto článku zmienil včera.
Tento týždeň sa obyvatelia Veľkej Británie potýkajú zase s niečím novým (či skôr staro-novým?). Dlhými radami pre čerpacími stanicami. Človek by si pomyslel, že neustále zvyšovanie cien benzínu (cena benzínu dosiahla v posledných týždňoch 1 libru) motoristov skôr odradí – ale je to presne naopak. Niektorí neváhajú stáť v rade celé hodiny, aby doplnili nádrž svojho tátoša. Prečo je to tak?
Vodiči nákladných a poľnohospodárskych vozidiel spolu s farmármi totiž pohrozili odvetným štrajkom proti takýmto vysokým cenám pohonných látok – a to blokádou ciest vedúcich z rafinérii. A vodiči spanikárili – podobnú situáciu si pamätajú z roku 2000, kedy zostali čerpacie stanice bez dodávok niekoľko dní a premávka v UK sa skoro zastavila. A tak teraz neváhajú a začínajú sa predzásobovať, čo však spôsobuje totálnu paniku na cestách. Pár obrázkov ponúka napríklad aj BBC News.
Napadá ma, či tí čo hrozia štrajkom voči ropným spoločnostiam ich takto vlastne nepodporujú – veď jediné, čo sa doteraz stalo je, že ich obrat a zisky následkom paniky vodičov stúpli, nezávisle na cene benzínu. A doplatili na to zase tí nepraví…
Moje pracovisko mi veľa súkromia nedopraje. Všetci, vrátane môjho šéfa tu sedíme pekne spolu, v jednej veľkej miestnosti a užívame si svojej vzájomnej prítomnosti. A občas trocha klebetíme. Kto kde bol, čo tam videl, čo by odporúčal a čo nie. A tak nedávno, keď som sa dostavila do práce zjavne menej vyspatá, ako zvyčajne, kolegyňa neodolala a hneď sa pustila do zisťovania: „Tak, kdeže si Ty strávila poslednú noc?“ „Spearmint Rhino“, zahlásila som podľa skutočnosti a snažila som sa prehrýzť reťazcom hesiel do svojho počítača a preukázať nejakú pracovnú aktivitu. Ticho ma zarazilo. Zdvihla som hlavu a objavila všetky hlavy otočené smerom na mňa. „To myslíš v tom vychýrenom striptízovom pánskom klube???“, odvážila sa opýtať nakoniec moja kolegyňa. pokračovanie článku
Je piatok doobeda. Sedím si v malej útulnej kaviarni, lyžičku bezmyšlienkovito vnáram do kopca šlahačky na svojej horúcej čokoláde a obávam sa, že na mňa lezie záchvat nechcenej sebaľútosti. Vytočila ma. Bývalá. Jeho bývalá. pokračovanie článku
Volal mi otec. Vraj sa neozvem a neozvem. A navyše ani nepíšem. V slovenských médiách vraj tvrdia, že Londýn je vojnová zóna. „Tak je, či nie je?“ - dožaduje sa odpovede. pokračovanie článku
Krstná mama, nevlastná mama a už niekoľko týždňov aj čerstvá mama. Opäť píšúca.
novanskablog.sme.sk
| << < Február 2010 > >> | ||||||
| Po | Ut | St | Št | Pi | So | Ne |
| 01 | 02 | 03 | 04 | 05 | 06 | 07 |
| 08 | 09 | 10 | 11 | 12 | 13 | 14 |
| 15 | 16 | 17 | 18 | 19 | 20 | 21 |
| 22 | 23 | 24 | 25 | 26 | 27 | 28 |
