reklama

7/7/2005, London City

Tento príspevok nie je emotívny ani cynický, nie je plný hrôzostrašných ani dojímavých scén. Je len obyčajný. Možno až príliš obyčajný na to, čo sa v tomto meste včera stalo.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (86)

7:00 Budík. Business as usual. Deti sa dnes ráno obzvlášť mocú. Väčšinou to zvládam so stoickým pokojom, ale dnes som trocha na ihlách. O 9:30 mám dôležitú poradu a dúfam, že sa dostanem do práce načas, okolo deviatej, aby som si stihla pripraviť aspoň pár podkladov.

8:10 Dorazím s vyplazeným jazykom na železničnú stanicu. Ešte vidím posledný vozeň svojho obvyklého spoja. Sakra. Viem, že ďalší ide o pár minút, ale že sa mi to musí stať práve dnes! Budem pred šéfom vyzerať ako idiot, ak na tej porade ani nehlesnem.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

8:45 Konečne som v City. Cesta bola hrozná, boli sme natlačení vo vlaku ako sardinky a navyše mám dnes ťažkú tašku s podkladmi, ktoré som dúfala, že si stihnem prejsť večer pred poradou. Samozrejme som nestihla, ako inak - a v duchu si nadávam, že kto nemá v hlave, má v nohách (v tejto situácii asi aj v rukách). Bežím na opačné nástupište, aby som chytila metro na zástavku Aldgate, pri ktorej pracujem. Moj každodenný spoj mi samozrejme už ušiel, ale mám šťastie, meškám asi iba 3 minútky, a vidím prichádzať ďaľšiu súpravu. Nastupujem a moja tajná túžba sadnúť si sa rozplýva - nie je voľné ani jedno miestečko. Čo už, je to iba pár minút.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

8:55 Nedostala som sa nikam. Súpravu odstavili na stanici Farringdon a požiadali nás, by sme opustili vlak. Súprava pred nami má vraj problémy. Tomu hovorím šťastie!!! Navyše staničný rozhlas oznamuje, že je veľký výpadok prúdu a preto je prerušená akákoľvek preprava z tejto stanice a máme si nájsť alternatívnu cestu do práce. Zúrim. Vôbec to tu nepoznám, akú alternatívnu dopravu? Volám šéfovi, cítim, že je rozčarovaný. Nemám mapu - trafím do práce pešo? Odporúča mi, aby som nasledovala dav. OK, prečo nie, aj to je rada.

9:05 Netuším, že toto bol pre dlhú dobu posledný telefonát, ktorý spravím. Netuším, že v tej dobe sa mi práve zúfalo snaží dovolať kamarátka, ktorá vchádza na stanicu Aldgate. Občas sa tam stretávame pri rovnakom spoji, akurát s tým rozdielom, že ja na Aldgate prichádzam a ona z neho odchádza - zamávame si a hneď je deň krajší. Teraz však namiesto mňa vidí z metra vybiehať ľudí so začiernenými tvárami, či krvavými rukami. Na zemi telá, ktoré sa snaží niekto prikryť. Myslí na mňa a zúrivo dokola vytáča moje číslo. Nedostupné.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

9:30 Šéfova rada bola jedna z najhorších aké som kedy dostala. Nasledovala som dav a po 20 minútach zisťujem, že zjavne nejdem dobrým smerom. Cez Old Street som sa prekráčala smerom na západ - presne opačným smerom, ako som chcela. Zastavám pri jednej z autobusových zastávok a študujem cestovný poriadok. Nič mi to nehovorí. Toto mesto poznám väčšinou iba z podzemia. Potom to takto dopadne. Rozhodnem sa, že najrozumnejšie bude vrátiť sa späť. Nemám pri sebe dosť hotovosti na taxík a okrem toho dúfam, že pokazený vlak už odstavili a metro opäť funguje. Otáčam sa a kráčam naspäť. Až oveľa neskôr zistím, že som bola iba kúsok od miesta, kde sa za pár minút odohrá posledný výbuch a roztrhne na polovicu jeden z červených londýnskych doubledeckerov.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Začína porada. Ja tam nie som. Zúrim.

9:45 Podarilo sa mi dostať späť na Farringdon. Metro stále nefunguje. Cez rozhlas si vypočujem radu, ze ak sa chcem dostať kam potrebujem, mám si zobrať vlak na Blackfriars a odtiaľ metrom, zelenou District line, späť smerom do City. OK. Každá rada je dobrá. Pešo už nechcem ísť ani krok, nohy v lodičkách omíňajú, ruky a ramená pobolievajú od „múdro“ vybratej batožiny. Zvoní telefón a počujem kamaráku: „Si OK???“ Je však veľmi zlý príjem a navyše strašný hluk, nič nepočujem, tak len kričím, že je výpadok prúdu, idem na Blackfriars a ozvem sa jej neskôr.

10:00 Blackfriars. Metro. Práve zaťahujú kovové mreže na bráne. Čo sa preboha deje??? Tiež máme výpadok prúdu, oznamuje mi zamestnankyňa metra. A čo my cestujúci!?! Skúste chytiť nejaký autobus, alebo vyskúšajte inú stanicu metra. Začínam byť fakt zmätená. Vychádzam z podzemia a jednoducho sa pustím smerom, ktorým ide väčšina ľudí. Cez most, na opačnú stranu Temže. Už nezúrim, som len unavená a znechutená. „Toto mesto si žiadnu olympiádu nezaslúži“, frflem, „nič tu poriadne nefunguje!“ Po chvíli uvidím šípku smerom na stanicu Waterloo. Super - obrovská stanica, metro, autobusy. Tam už určite niečo vymyslím. Cestou dokonca naďabím na bankomat. Hurá!

10:25 Postávam pred stanicou Waterloo ako zmoknuté kura. Zatiaľ neprší, iba jemne poprcháva a fúka silný vietor. Kovová brána do metra je zavretá. Ako inak. Černoška v oranžovej bunde so znakom Underground každému vysvetľuje, že v celom centrálnom Londýne je veľký výpadok prúdu. Ľudia ju prosia o navigáciu smerom na správny autobus. „Autobusy tiež nechodia“ – oznamuje so stoickým pokojom. Tak toto už fakt nechápem. Máme snáď v Londýne nejaké ekologické autobusy na elektrický pohon? Skúšam chytiť taxi len tak na ulici. Žiadný úspech. Prejdem na opačnú stranu železničnej stanice a hľadám oficiálnu radu na taxíky. Objavujem ju veľmi ľahko. Stojí v nej asi 150 ľudí a koniec rady je v nedohľadne. Vzdychám a ľutujem sa. Ja úboha, čo je už len toto za deň...

10:45 Stále stojím v rade. Ešteže sa to hýbe pomerne svižne.Predo mnou stoja dvaja cudzinci, potrebujú sa dostať na letisko. Pýtajú sa ma, čo sa deje. Hovorím im o výpadku prúdu. Pokrčia plecami a počúvam, ako sa medzi sebou rozprávajú. Sú to Belgičania a bohužial netušia, že na svete je aj pár Slovákov, ktorí flámštine rozumejú. Hovoria o zrážke dvoch vlakoch, vraj začuli niečo aj o bombe v jednom z nich. Pchee... Turisti, hneď panikarčia. Nič iné nám tu nechýba, len hystéria. Nikomu sa nemôžem dovolať, horko ťažko posielam 2 sms-ky. Prichádza mi tiež jedna, od priateľa. „Are you at work and are you OK???“ Odpovedám: „I am not“ a myslím tým „in work“. Ešte netuším, čo som svojou nepremyslenou odpoveďou vyvolala.

11:10 Konečne sa dostanem na začiatok rady. Pristupujem k prvému taxíku, zahlásim do okienka : „Fenchurch Street, please“ a chcem nastúpiť. Taxikár sa zamračí a oznamuje mi, že tam ma nezoberie. Skameniem, ale medzitým sa k taxíku už tlačí mladá rodinka s kuframi. Prichádza druhý taxík, taxikár je mladší a usmievavejší. S neistotou v hlase oznamujem znova svoju požiadavku. Skúmavo na mňa pozrie a zahlási: „OK, nastúpte si“. Po napasovaní do auta sa ma pýta, či viem čo sa stalo. No hrozný výpadok prúdu, predsa, nič tu nefunguje, však vidím! Zapína rádio. „Počúvajte chvíľu“. Počúvam a v žalúdku mám namiesto hladu zrazu iba jednu veľkú hrču. Dovezie ma do práce asi za 20 minút, doprava nie je veľmi hustá a počuť iba hukot sirén. Vypýta si iba 8 libier. Dám mu 10 a bez slova vystupujem. „Take care“ – ozve sa a pridáva úsmev.

11:35 Konečne v práci. Prechádzam okolo známej tváre jedného z našich ochrankárov. Nepreukazujem sa, všetci ma tu už poznajú, len mu zamávam a idem ďalej. Nahodí veľký úsmev a dvíha vysielačku k ústam. Netuším, že o 10:30 naše personálne oddelenie poprosilo jednotlivých šéfov o spísanie pohrešovaných osôb. Som na zozname. Poslednýkrát som sa síce ozvala po prvom výbuchu, ale pred niekoľkými ďalšími a bola som priamo v centre výbuchov. Na oddelení ma vítajú ako stratenú dcéru a šéf sa ma namiesto mračenia kvôli zmeškanej porade pýta, či mi môže zbehnúť kúpiť sendvič. Nechcem, nedostala by som do seba ani kúsok. Vysvetľuje mi, ako sa mi skúšajú dovolať už celé hodiny. Keď im popisujem svoju cestu, vyvolávam všeobecnú veselosť. „Ty si sa pokúšala o slalom medzi bombami, či čo?“ – zisťuje kolegyňa a ukazuje mi na mape miesta výbuchov. Je mi akosi nevoľno, trasú sa mi ruky. Cítim sa ako padavka. Zrazu mi telefón začne pískať ako bláznivý. Sieť sa asi na chvíľu trocha uvoľnila a prichádzajú tony sms-iek. Plná pamäť. Totálna panika. Dvíham pevnú linku a telefonujem. Niečo sa mi podarí obvolať, niečo nie, pevná linka tiež štrajkuje. Posielam pre istotu všetkým e-mail. Začínam si čítať tie svoje. „Kde si???? Už aj na blogu ťa zháňajú!“ Rýchlo napíšem aspoň krátky odkaz.

14:00 Doprava v Londýne je nefunkčná, žiadne metro ani autobusy, nechodia ani vlaky a moji kolegovia začínajú zháňať ubytovanie. Všetci sa tvária pomerne pokojne, ako keby sa nič veľkého nedialo. Volajú nám kolegovia z HSBC, že mali bombu v budove v East Croydon a taktiež samovražedného atentátnika vo svojej budove na Canary Wharf, ktorého však zlikvidovali skôr, ako sa niečo stalo. Správa doteraz nie je potvrdená a nikde nie je oficiálne oznámená. Ktovie, čo je na nej pravdy. V chaose, ktorý vládne na uliciach je to ťažko zistiť, len na našej ulici uzavierajú hneď niekoľko objektov z dôvodu podozrivých „balíkov a tašiek“. Väčšina incidentov sa však rieši rýchlo a ľudia sa vracajú naspäť do budov. My sme dostali zákaz vychádzania, pár ľudí si však vybieha aspoň kúpiť niečo na jedenie a vedenie nám objednáva kopec sendvičov. Jedlo je to posledné, na čo myslím. Prekvapuje ma stupeň utajovania v médiach. Skazu dvojičiek vysielalo CNN naživo. Tu v Londýne je však mediálne ticho, správy hovoria stále iba o dvoch mŕtvych, pričom všetci vieme, že obetí je oveľa viac.

14:30 Prichádza nám interný e-mail so správou, že jediné momentálne funkčné spojenie je smerom na juh, k moru a práve zo stanice za budovou našej poisťovne na Fenchurch Street. Odporúčajú ľuďom, ktorý bývajú smerom na juh, alebo tam majú rodinu a známych, aby použili tento spoj a to čím skôr, pretože je možnosť, že nakoniec uzatvoria aj túto stanicu. Bývam presne opačným smerom na sever, ale mozog mi pracuje na plné obrátky. V Southend-e totiž pracuje moja polovička a má auto! Rýchlo sa balím a beriem so sebou aj svojho kolegu, ktorý býva tiež na severe. Vyhlasuje, že nemá nad čím špekulovať a bez rozmýšlania sa pridáva.

14:45 Na stanici to vypadá ako vo vojnových filmoch. Masy ľudí, pokušajúcich sa dostať do vlaku. Dostávame sa až do tretieho a vyrážame na pomalú, stiesnené cestu preč zo City. Ľudia vo vlaku sú nalepení jeden na druhého, ale kupodivu usmiatí a veselí. Hrajú dokonca karty, čítajú si a rozprávajú sa. Ak niekto spomenie udalosti dňa, iba pokrútia hlavou. „Stále tomu nemôžem uveriť, je to také neskutočné“ – je veta, ktorá zaznieva najčastejšie.

16:15 Konečne Southend Central. Žiadne holywoodské zvítanie sa nekoná. Pusa a tiché: „Bál som sa o teba“. Kolega si sadá v aute dopredu, ja chcem byť vzadu, nechce sa mi veľmi rozprávať. Chvíľu počúvame rádio a nakoniec sa chlapi pustia do svojich obvyklých tém – rugby, práca, politika... Vysadíme kolegu a ideme domov.

18:00 Konečne doma. Nemám chuť variť, deti sú dnes na večeri so starými rodičmi, v dome je ticho. Prijmem podávaný pohár vína a popíjam pred telkou. Dievčatá nakoniec prichádzajú s veľkým krikom a oznamujú, akú mali dnes špeciálnu večeru. Boli v Pizza Hut - nadšenie je nekonečné. Starý otec ku mne podíde a zisťuje, či som v poriadku. Prekvapuje ma to, vždy mal skôr chladný, typicky britský prístup. Dnes sa však na mňa díva akosi inak, a pridáva: „ Neboj sa, to bude dobré. My sme to zažili už niekoľkokrát s IRA. Všetko sa zajtra vráti do normálnych koľají“. Prikyvujem, ale nehovorím nič. Viem, že bol dlho policajtom práve v City. Ktovie, čo všetko je v jeho spomienkách...

20:00 Objednávam indické take-away, po celodennom pôste sa konečne vracia pocit hladu. Cítim zvláštne chvenie v svaloch, bolí ma celé telo. „To máš z toho chodenia“ – vypočujem si. Nemyslím. Cítim sa ako po ťažkej skúške plnej stresov. Som unavená a ledva udržím hlavu vztýčenú. Schovávam si hlavu do dlaní. „Je Ti niečo?“ Nie, nie je. Idem do postele. Pokúšam sa zaspať, ale iba sa mrvím a otáčam. Nakoniec to moje telo vzdá a konečne prichádza sladká nevedomosť.

Piatok, 8. 7. 2005

Business as usual. Dobré ráno, Londýn.

Miriam Novanská

Miriam Novanská

Bloger 
  • Počet článkov:  77
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Slovenská Londýnčanka. Zoznam autorových rubrík:  Londýn mojimi očamiNa cestáchNa čo myslímKultúraSpoločnosťBritské médiaNezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu