reklama

Z denníka macochy (úryvok)

Streda 7.9., 16.00 Sú štyri. Ešte hodina a padla. Dokončím pár vecí a balím. Zvoní telefón. „Mohla by si prosím Ťa vyzdvihnúť deti zo školy a škôlky? Zasekol som sa v strašnej zápche, nejaká veľká nehoda, nemám šancu to stihnúť!“ Trocha netypická žiadosť, pretože: A) na rozdiel od svojho drahého nemám auto B) moja pracovná doba na rozdiel od tej jeho je oveľa menej flexibilná, čo sa týka predčasných únikov z práce C) Tie deti nie sú naše. Teda vlastne moje. Teda ako by som to vlastne…

Písmo: A- | A+
Diskusia  (166)
Obrázok blogu

No ale to je vlastne jedno. Ako sa to hovorí – keď miluješ nie je čo riešiť? Tak teda neriešim a klusám za šéfom nahlásiť neočakávaný skorý odchod z pracoviska. Chvíľu zazerá a dá mi pár kontrolných otázok o stave niekoľkých projektov, potom ma s povzdychom prepustí. Utekám na vlak. Na stanici chytám taxík. Prekvapenému taxikárovi nahlásim 3 adresy. Najprv škôlku (tu neriskujem, každá minúta omeškania predstavuje pokutu jednej libry). Ešteže ma už učitelky poznajú z mojich občasných návštev. Posadím trojročného drobca na zadné sedadlo, opásam zo všetkých strán a dúfam, že mi táto jazda bez povinnej sedačky prejde. Diskutujeme najnovšie škôlkárske výtvory, keď ma napadne, že naša 6-ročná slečna má od tohto školského roku nového "childmindera" (osobu, ktorá vyzdvihne deti po ukončení školy a postráži ich do doby, kým si ich rodičia po práci nevyzdvihnú) – a ešte som ho nestretla (akurát viem, že je to muž, čo ma celkom zaujalo). Ak ma nepozná, dieťa mi neodovzdá.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Volám vyplašene jej stále "zaseknutému" otcovi. Ten volá našej „pestúnke“. Po dôkladnom telefonickom opise môjho exteriéru a prízvuku súhlasí, že dieťa mi odovzdá. Keď sa poň dostavím, oddelí z vriekajúceho klbka rozšantenných detí to správne a položí osudnú otázku:“ Poznáš túto osobu?“ Malá vtipkárka sa na mňa pozerá, ako keby ma videla prvý krát. Zaradím pohľad z kategórie výhražných (ani sa na to neopováž pomyslieť, lebo prezradím otcovi, kto ti dal na školskom dvore prvú pusu!!!) a po rýchlej kalkulácií detská hlavička dospeje k rozhodnutiu, že tá sranda za to riziko nestojí. „Ale áááááno“, zagúľa očami a konečne dostávam dispozičné právo aj na dieťa číslo 2. Po krátkom boji premiestniť ho bezpečne, z predného sedadla, kde nepatrí (ale bol to dobrý pokus), na to zadné sa konečne dostávame domov.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pre susedným domom sa hrá suseda so svojimi dvoma malými synčekmi. Majú nové mačiatka. Ak som mala moje dve zverenkyne doteraz aspoň pod akou takou kontrolou, teraz ju strácam. Vyrútia sa s krikom v ústrety novému dobrodružstvu a suseda mi iba zamáva:“ To je v pohode, nechaj ich, ja ich chvíľu zabavím.“ Uf, aspoň mám chvíľu času pripraviť večeru.

Streda 7.9., 19,00

Boj dostať do dievčat aspoň nejakú zeleninu som nakoniec zvládla. Mláčka na chodbe je tiež uprataná. Naša malá škôlkárka rozjašená z hrania sa s mačencami nestihla dobehnúť na záchod. Stála tam s prekvapeným pohľadom a začudovane mi oznámila: „Miriaaaam, ja som sa asi pocikala...“. Hodila na mňa svoj psí pohľad a čakala, čo s tým mienim urobiť. Rozhodnem sa, že ak večer nezaspím už na ceste do postele, tak si prečítam v mojich "múdrych" knihách, čo robiť, keď sa Vám dieťa pociká od radosti priamo na rohožku. Zatiaľ sa rozhodnem to prejsť bez slova a idem pohľadať nejaké čisté oblečenie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Konečne počujem prichádzať auto. Ich otec sa vracia načas na večerné kúpanie. Decká vyskakujú od vymaľovávaniek a s radostným krikom sa vrhajú na neho. Som zabudnutá.

Streda 7.9., 21.30

V knihe som nenašla ani zmienku o ocikaných rohožkách. Hm... Musím si objednať nejakú lepšiu. Bude sa dobre vynímať medzi tými ostatnými (ktoré mi doteraz boli všetky rovnako na nič).

Štvrtok 8.9., 00.45

Z detskej sa ozýva plač. Otváram na chvíľku oči, ale v tme vidím tieň, ako sa bez slova rýchlo zdvihne a uteká na pomoc. Za minútku je späť. „Čo sa deje?“, mrmlem v polospánku. „Iba zlý sen“, odpovedáš, „kľudne spi ďalej“. Napadne ma, že dvere do detskej sú na mojej strane postele. Možno by som k nim mala raz v noci vstať aj aj. Možno raz...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pondelok 12.9., 18.45

Tentoraz ma čakajú na stanici všetci traja, doprava bola bez problémov. Chcem sa posťažovať moje polovičke na ťažký deň v práci, ale zmes detských pesničiek z prehrávača a hlasného prekrikovania sa zo zadných sedadiel je jasným signálom, že konverzácia dospelých má čas. Dorazíme domov a zvoní môj telefón. Na displeji svieti slovenské číslo. Zavieram sa do kúpeľne, kde ja aspoň trocha ticha a pokúšam sa o rozhovor s vlastným otcom. Menšie dieťa škrabká na dvere:“ Miriaaaam, Miriaaaam, chcem Ti niečo povedať......“ Nepomáha ignorovanie, ani odkazy cez zavreté dvere. Otec sa smeje na druhom konci telefónu. Nakoniec otváram dvere a zahlásim: „5 minút, potrebujem 5 minút, potom sa budeme rozprávať, v poriadku???“ Opäť psí pohľad a zvedavé stvorenie je už v kúpeľni. „Ale prečo telefonuješ na záchode?“. Vzdávam to. „Tati, musím končiť. Zavolám neskôr.“ Po chvíle zaváhania pridávam: „Vychovávať deti je strašná drina“. Otca to rozveselí ešte viac a ja začínam mať dojem, že už viem, kam pôjdú baby na prázdniny na budúce leto. Škodoradosť – najlepšia radosť.

Štvrtok 14.9., 19.30

Konečne sú obe v posteli. Staršia mi príde dať pusu (vymyslí hocičo, len aby oddialila čas definitívneho zhasnutia svetiel) a šibalsky sa ma opýta: „Môžem Ťa volať mami?“ Viem, že v holywoodskych príbehoch je toto miesto, kedy by som sa mala rozslziť od dojatia. Poznám ju však už dosť dlho na to, aby som videla, že na mňa niečo skúša. „Ty predsa už máš mamu“, ponúkam štandartnú odpoveď. „Však ja viem, len tak rozmýšlam...“, zahlási a strúha grimasy. Mám dojem, že vypočúvanie ešte neskončilo. Uhádla som. “ A Ty si zoberieš môjho ocka za muža??? A budete mať spolu bábätko?“

Vzdychnem si. Nekonečná téma. Vždy som si myslela, že na tlačenie do manželstva je tu odjakživa vlastná rodina. „Ja naozaj neviem, miláčik. Ešte sme nad tým nerozmýšlali. Máme plné ruky aj s Vami dvoma. Možno neskôr.“, priznávam po pravde. Nakoniec z nej vylezie, čo jej to vlastne chodí hlavou: „Vieš, ja by som chcela ešte malú sestričku. Mama sa vydala a máme teraz od nej malého bračeka. Od teba by sme mali sestričku – no nebolo by to perfektné??? Všetci v škole by mi závideli!“ Neviem, ťo povedať. Obávam sa, že ani moje knihy nehovoria nič na tému nevlastných dcér túžiacich po malej sestričke.

Nedeľa 17.9., 19.00

Som s priateľmi vonku. Celý deň sa túlame mestom, v Londýne je kultúrny festival a ulice sú plné hudby, spevu a vône všakovatých dobrôt. Pôvodne sme mali pridaťvšetci štyria, pozabudli sme však, že decká sú pozvané na pobedňajšiu detskú party. Tak idem sama. Všetci chlapi mojich priateliek sa nakoniec ukázali, takže trávim tento víkendový deň so samými dvojicami. Je krásny deň, a všetci sa ma snažia dojemne zabaviť. Ale mne je smutno. Viem už, čo bude neskôr nasledovať. Smútok, hnev, frustrácia, večné otázky a pochybnosti, či to čo robím, stojí za to. Doma sa rýchlo schovávam do sprchy. Nechcem to robiť ťažšie, ako to je. Zdá sa mi, že voda zo sprchy chutí dnes akosi slano. Stojím v nej nekonečne dlho. Rýchlo vkĺznem do postele a schovávam sa pod perinu. Vyhováram sa na únavu. Cítim na sebe skúmavý pohľad. Viem, že vieš. Ani jeden však nevieme, čo povedať.

Streda 21.9., 18.15

„Môžem si dať čokoládu?“, niečo ma poťahuje netrpezlivo za lem nohavíc. „Nemôžeš, za chvíľu je večera“, rozhodujem prísne a snažím sa zvládnuť načasovanie varenia sa cestovín a parenia sa brokolice na rovnaký čas. Nasleduje štandartný postup. Cupot nôžiek na verandu: „Tatiiiii, môžem si dať čokoládu?“ „No ja neviem...“, počujem zaváhanie zvonka. Hodím rýchlo výhražný pohľad tým smerom. Je pochopený. „Nie, teraz nie, o chvíľu je predsa večera“, zaznie finálne rozhodnutie a znechutený potomok vzdáva svoj boj. Ufff, tentoraz sme to zladili. Výnimočne.

Sobota 24.9., 8.15

Dnes mám narodeniny. Decká celý týždeň predomou niečo schovávajú a tvária sa tajomne. Kým som v sprche, pripravia mi všetci traja raňajky a so zavretými očami ma zavedú do kuchyne plnej výkresov, pozdravov a darčekov. Oznámia mi, že dnes budeme robiť iba to, čo chcem ja. O 10 minút na to samozrejme zabudnú a dožadujú sa výletu. Súhlasim. Viem, že o pár hodín bude v dome zrazu nečakané ticho. Ako každú druhú sobotu – budeme mať víkendový deň iba pre seba.

Sobota 24.9., 16.00

Bicyklujeme sa okolo domu. Pribrzdí čierne auto a z okna sa sa vykloní blonďatá hlava. Rovnaká ako jej dvoch dcér. „Mama prišla, mama, mamaaaaaa!“ Obe skáču ako neposedné mačence. Prepadám som sa do hlbín zabudnutia.

„Ahoj Miriam“, kričí na mňa ich matka. „Ako sa máš? Plánujete niečo dnes večer? Mimochodom – Happy Birthday!“ a podáva mi obálku a zabalenú fľašu. „Zajtra o takomto čase?“, lúči sa a nakladá svoje vytešené blondínky do auta.

Sobota 24.9., 16.15

„Tak ako, čo s načatým večerom?“, pýtam sa. Šibalsky sa usmievaš a oznámiš mi, že mám 15 minút na zbalenie sa. Vraj ma unášaš preč. Nepovieš kde. Vraj tajomstvo. No uvidíme.

Cestou do auta sa ešte zastavím na chvíľu v kuchyni. Otvorím obálku a vypadne z nej narodeninový pozdrav. Veľa šťastia, zdravia a lásky. A dole svieti veľké P.S. Ďakujem za všetko, čo robíš pre moje dcéry.

Vložím pozdrav naspäť do obálky, a zavriem za sebou dvere. Dnes večer sa nechcem premýšlať nad ničím. Dnes sme iba dvaja. Ja a on.

Sobota 1.10.2005, 15.00

Kamarátka organizuje party v neďalekom mestečku. Tentoraz máme všetko premyslené a vybavené. Susedia sľubili, že si dievčatá zoberú k sebe na noc – naše aj ich deti sú od vytrženia celé bez seba. Pobehujú splašene hore-dole a nevedia sa dočkať večera. Rozmýšlam, že tentoraz to asi naozaj vyjde. Nevyšlo. Tesne pred odchodom si stihne staršia v návale radosti vytknúť členok a kým ja strážim doma zvyšné dieťa, otecko sedí na pohotovosti. Zvyšok večera trávime prikladaním ľadových obkladov a chrúmaním chipsov pre telkou. Môj chlap sa ma so zúfalým výrazom v tvári snaží presvedčiť, aby som na tú oslavu išla aspoň ja. Ani za svet. Organizátorka oslavy ma už naposledy predstavila svojej kamaráke s tajomným výrazom v tvári: „ To je ona, vieš TÁ baba. TÁ čo chodí s TÝM s tými dvoma deťmi. Veď vieš!“ No je mi to treba?

Pondelok 4.10.2005, 7.00

Z kúpeľne sa ozýva sprcha. Uf, asi som prespala zvonenie budíka. Vŕzganie parkiet v predsieni. Pomaličky sa otvárajú dvere na spálni. „Miriaaaam, spíš?“ Viečka mám pevne privreté, tvárim sa nenápadne. Zrazu zacítim detskú rúčku na päte. Šteklí ma. Nevydržím a začnem sa smiať. „Nespíííí!!!“ - zaznie víťazná hláška a v priebehu nanosekundy sú obe nanominované v posteli. Jašia sa, vyskakujú, šteklia ma. Ich veselosti sa nedá uniknúť. Musím sa smiať aj ja. „Baby, prestaňte vyvádzať! Všetky tri!“, ozýva sa z kúpeľne. „Šup, šup, obliekať sa, zase budeme meškať!“

S previnilým výrazom na tvári sa snažím premiestniť stále sa chichotajúce baby do kúpeľne a podrobiť ich rannej očiste.

Začína ďalší týždeň.

P.S. Tento článok nemal v žiadnom prípade v úmysle odradiť tých, ktorí zvažuje partnerské spolužitie s partnerom, ktorý vychováva deti. Posledný rok môjho života bol plný chýb, omylov a zakopnutí, plný otázok, pochybností a nádeje zároveň. Zároveň to bol rok, ktorý zmenil veľa v mojom rebríčku hodnôt a na ktorý len tak ľahko nezabudnem. 

Pred niekoľkými mesiacmi som napísala článok s názvom Môže človek milovať cudzie deti? Nikdy som ho neuverejnila. Nemal pointu, nemal záver. Nevedela som nájsť odpoveď. Ani teraz sa necítim o nič múdrejšia. Zažila som niekedy v minulosti chvíle, ktoré boli zložitejšie, ťažšie zvládnuteľné a emotívnejšie ako tie za posledný rok? Asi nie. Cítila som sa niekedy viac odstrčená, nepochopená a izolovaná? Ťažko. Dokážem sa deliť o srdce milovaného muža s dvoma ďalšími stvoreniami? Zvyknem si niekedy, že akokoľvek sa budeme obaja snažiť, predstierať a nahovárať si to – JA a MY nikdy nebude na prvom mieste – pretože sú tu ONY? Netuším. Milujem ich otca. Milujem ich obe. Sú súčasťou našich životov. Chodím sa na ne večer dívať do postieľky či sú v poriadku. Mrznem od strachu, keď niektorá z nich nečakane chce prebehnúť cez cestu, bez toho, aby sa ma chytila za ruku. Zviera mi hrdlo, keď niektorá plače od bolesti. A stíska mi srdce, keď mi niektorá z nich zaspí v náručí. Máme však svoje limity. Ja aj ony. Nie som ich matka. Zvládneme to? Stojí to vôbec za to? Bohužial, stále nemám odpoveď.

Možno bude mať raz tento článok aj pointu. Zatiaľ nemá. A možno to bola len zle položená otázka. Možno som sa mala spýtať, či dokážu deti milovať cudzieho človeka.

Miriam Novanská

Miriam Novanská

Bloger 
  • Počet článkov:  77
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Slovenská Londýnčanka. Zoznam autorových rubrík:  Londýn mojimi očamiNa cestáchNa čo myslímKultúraSpoločnosťBritské médiaNezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu