Nejakí Slováci

Autor: Miriam Novanská | 19.1.2005 o 10:10 | Karma článku: 11,42 | Prečítané:  5340x

Žijem vo Veľkej Británii iba (až) 6 mesiacov. Dostatočne krátko aby som všade kam vkročím bola identifikovaná ako cudzinka. Dostatočne dlho, aby som začala byť zmätená z toho kam to vlastne patrím a kto som.

Patriotizmus mi nikdy nebol príliš blízky. Z mojich rodičov má slovenskú národnosť iba jeden a odmalička som "drmolila" dvoma jazykmi. Počas štúdií som sa snažila preliezť čo najväčší kus Európy (bohužial na väčší kus sveta nepostačovali prostriedky) a vidieť čo sa dalo, vnímať a porovnávať. Žiadnu krajinu nepovažujem za "perfektnú" a "najlepšiu". Netrpím syndrómom "Slovakia – heart of Europe" a nevyvádza ma z miery, keď si ma nejaký cudzinec zaradí ako občianku bývalej Juhoslávie, či s nadšením v tvári zahlási: "Aaaah, Slovakia! Prague – right?"

Slovensko mám však rada. Je to krajina, kde som sa narodila, kde mám korene, rodinu a priateľov. Nikdy som sa nehanbila za to skadiaľ pochádzam a minimálne polovica mojich kolegov už podľahla môjmu dlhodobému pokusu o propagáciu mojej rodnej hrudy a už vlastní letenky na dlhý víkend na Slovensku. Moji známi sa doteraz zabávajú na mojom šťastnom výraze tváre vidiac ako v populárnom cestopise Long way round vysielanom na Sky Travel dorazia Ewan McGregor a Charley Boorman na svojich motorkách na Slovensko a kričia: "Slovakia! How beautiful!" Proste niektoré veci v sebe človek nezaprie a pôvod je asi jednou z nich.

Avšak niekedy sa dostanem do situácie, že ma samu zarazí, čím my Slováci dokážeme prekvapiť. Môj kolega ma nedávno prepadol s otázkou, že či poznám v Londýne aj iných Slovákov a či sa im vyhýbam. Poznám a nevyhýbam, prečo by aj? Obzvlášť intenzívne ich nevyhľadávam, ale spoznala som tu niekoľko skvelých ľudí, ktorí zároven vlastnia slovenský alebo český pas. Na to mi prerozprával zaujímavú historku. Bol nedávno na akejsi oslave, kde v rámci spoznávania hostí narazil na mladú ženu, ktorá, ako neskôr vysvitlo bola Slovenka, ktorá sa presťahovala do UK za svojim anglickým priateľom. Moj kolega jej s nadšením začal vykladať, že v práci tiež pozná jednu Slovensku a že prečo sa k nám niekedy nepridá na nejakú akciu. Jej reakcia bola viac než jednoznačná: "Preboha, hádam som neprišla do Anglicka, aby som sa tu stretávala s nejakými Slovákmi!"

Kolega chcel vysvetlenie. Nejako som sa z toho vyhovorila. Možno by som aj vedela vysvetliť, čo tá slečna vlastne chcela povedať, ale nejako sa mi do toho nechcelo. Pri jeho zvedavej povahe by to vyvolalo príliš veľa otázok. O tom akí sme, čo chceme a ako sa k sebe chováme. Čo si myslíme o sebe a o druhých. A prečo zo Slovenska odchádzame. Prečo vlastne?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

V Gorile počuť šušťanie bankoviek aj stretnutia, ktoré spis nespomína

Nahrávka korešponduje so spisom zverejneným pred ôsmimi rokmi.

Píše Branislav Benčat

Čoho sa Haščák bojí

Kontakt s Pentou môže byť čoraz rizikovejší.


Už ste čítali?