Mama

Autor: Miriam Novanská | 11.10.2007 o 9:13 | Karma článku: 10,06 | Prečítané:  4847x

Stojím pri postieľke. Pri Tvojej postieľke. Je tak veľa vecí, ktoré by som mala robiť. Jesť. Upratovať. Telefonovať všetkým tým ľuďom, ktorí mi nechávajú odkazy. A hlavne spať. Spať. Spať. Namiesto toho stojím pri Tvojej postieľke a nakúkam do nej ako už toľko krát predtým.

Neviem prestať. Okukujem Tvoju nádhernú tvaričku, dlhé mihalnice, drobné pršteky na nohách. Dýcham Tvoju vôňu. Počúvam Tvoj dych.

Ešte stale sa mi pri pohľade na Teba tlačia slzy do očí. Ešte stále sa neviem zbaviť tých obrazov v mojej hlave. Ako si sa začala pýtať na svet. Prudko, bez veľkých okolkov a trocha predčasne. Ako som na zadnom sedadle nášho auta počítala minúty a rozmýšlala, či privediem svoje dieťa na svet na známej londýnskej diaľnici M25. Ako Tvoj otec beží s vetrom opreteky z parkoviska, kým ja opretá o stenu pôrodného centra predýchavam Tvoj chtýč dostať sa na svet hneď tam a vtedy. Ako sa zadúšam smiechom medzi dvoma kontrakciami, keď sa Tvoj otec snaží dostať do plaviek v prítomnosti dvoch mladých pôrodných babíc. A ako za pár minút pokojne vplávaš do tohto sveta, do teplej vody pôrodného bazénika a ešte stále spojené pupočnou šnúrou sa túlime k sebe, ty plačeš, ja plačem a a tvoj otec si hrdinsky utiera slzy a tvári sa, že je to len voda. Je pondelok ráno. Všetci sú na ceste do práce, len my budeme za pár hodín na ceste domov. Ešte stále vidím ako ťa v to popoludnie Tvoj otec hrdo prenáša cez prah nášho domu. Ako slávnostne vyhlasuje:” Ráno sme z tohto domu odchádzali dvaja - a vidíš, dnes večer sme sa sem vrátili traja!” Ako Ťa vkladáme do Tvojho košíka a ako ťa obkukujeme nekonečne dlhé hodiny. Ako už nechcem nikdy spať. Chcem sa na Teba dívať. Stále.

Keď si sa narodila, moje prvé slová vraj boli :” Je moja? Je naozaj moja? Je toto naozaj M0JA DCÉRA?” Moja dcéra. M-o-j-a  d-c-é-r-a.

Pomrvíš sa. Otvoríš očká. Sústredíš na siluetu pri Tvojej postieľke a za malý okmih sa ti priam rozžiari tvár. Očká Ti šibalsky zažiaria a na tvár vkradne veľký úsmev. A z hrdla sa vyderie klokotavý zvuk, ten sladký zvuk nefalšovaného detského smiechu. Ešte nevieš naťahovať ručičky, ale celé Tvoje telo kričí” Mama, mama, MAMA… Tu som, zober si ma!” A ja ako toľko krát predtým sa s radosťou podvolím. Máš ma omotanú okolo svojho malého pršteka. Som zamilovaná. Na večné veky. Amen.

Venované mojej malej Mimi, ktorá sa v jedno júnové ráno rozhodla prevrátiť náš svet naruby. Ďakujem, že si.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Bývalá opatrovateľka: Bol to prázdny život, nedalo sa to vydržať

Agentúry zneužívajú vodičov aj opatrovateľky, tvrdí bývalá opatrovateľka v Rakúsku Angelika Horňáková.


Už ste čítali?