reklama

Máme sa fajn

Volal mi otec. Vraj sa neozvem a neozvem. A navyše ani nepíšem. V slovenských médiách vraj tvrdia, že Londýn je vojnová zóna. „Tak je, či nie je?“ - dožaduje sa odpovede.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (17)

No áno. O svojich pocitoch z dnešného Londýna nepíšem ani ja, ale ako pozerám, akosi sa do toho nechce ani ostatným londýnskym blogerom.

Briti majú toho v posledných týždňoch dosť. Britské obete sú hlásené pomaly z každého teroristického útoku na svete - Turecko, Londýn, Irak, Sharm El Sheik. Novinári sa určite na žiadnu uhorkovú sezónu sťažovať nemôžu. Titulky prinášajú jednu bolestnú správu za druhou. Udalosti v Londýne majú rýchly spád – denne sa zatýka, vypočúva a prepúšťa, polícia prehľadáva domy, autá aj batožinu a hektický hon na teroristov mal už aj svoju prvú nevinnú obeť v podobe smrti mladého brazílskeho elekrikára Jeana Charlesa de Meneza. Televízia prináša obrázky 16 ďalších výbušnín, ktoré po sebe zanechali samovražedný útočníci zo 7. júla - takzvaná prvá várka teroristov. V stredu zatkli prvého útočníka z várky druhej – tej nevydarenej. Všade počujeme, že akcie boli plánované v oveľa väčšom rozsahu a vlastne máme šťastie v nešťastí – nikto však nevie, koľko ďalších bômb, hotových a pripravených na vražednú misiu je stále v obehu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ale vo vzduchu je aj nádej. IRA oznámila, že skladá zbrane. Titulky novín dnes oznamujú:“ Jedna nočná mora končí, druhá len začína…“ Takto nejako vraj vyzerá britský kolobeh teroru – nikdy nie je čas na oslavu víťazstva. Za rohom vždy čaká niekto ďalší…

Vzduch okolo nás je naplnený udalosťami. Písať by bolo o čom. Ale nechce sa nám do toho. Niektorí sú veľmi unavení - a pri živote ich drží blížiaca sa dovolenka. A niektorí píšu radšej o krásnych, príjemných a (voňavých) veciach. A niektorí nepíšu vôbec. Snažíme sa existovať po starom, tváriť sa, že sa nič nedeje, pracovať, oddychovať a zabávať sa. Nemali by sme?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Takže tak, tati. Mám sa fajn. Všetci sa tu máme fajn. Prší, ale to nie je predsa nič nezvyčajné. Život je vlastne rovnaký, aký vždy bol. Len maličkosti sa zmenili. Stanice sú plné typických „bobíkovských“ heliem polície. Pozerajú po nás a neusmievajú sa. Vždy sa mi páčilo, že nenosili zbrane. A usmievali sa. No áno, niektoré veci sa zmenili.

A ľudia sa obzerajú. Klopím zrak, vždy keď vstúpim do vozňa vlaku, či metra. Nemám rada, keď ľudia na mňa zízajú. Prestala som nosiť do práce svoj čierny ruksačik. Pre istotu. Aj tak zachytím pohľady aspoň piatich ľudí, keď prehľadávam kabelku v snahe objaviť papierové vreckovky. A to som žena. Biela. Vieš si tati predstaviť, ako sa ľudia dívajú na mladého Pakistánca s batožinou? Vlastne nedívajú. Ak majú šancu, prestúpia. Keď nie do iného vlaku, tak aspoň do iného vozňa. Ja sa zatiaľ snažím. Veď ma poznáš, hlava horúca, vždy som zanietene tvrdila, že podľa jednotlivca nemôžeš súdiť skupinu. Že ak jeden Slovák ukradne niečo za hranicou v Rakúsku, tak to ešte neznamené, že všetci Slováci sú zlodeji, že áno? A tak sa držím svojich ideálov a neprestupujem. Zatiaľ.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nedávno som dostala e-mail od kamarátky, Slovenky z Londýna. Kúsok z neho znel:“ Včera som vo vlaku sedela vedľa akéhosi muslima (teda súdim podľa jeho typického výzoru), celú cestu čítal nejakú religióznu knihu a na kolenách mal obrovský kufrík. Asi dvakrát som chcela vystúpiť. A minule si zase prisadla mladá baba v „burke“ a ja ako prvé som pozerala či nemá nejakú batožinu, ale mala iba malú kabelku. Mne ich je normálne ľúto, pretože podvedome, aj keď sa tomu snažím brániť, musím sa priznať, že cítim v ich prítomnosti strach, nie zlosť ani odpor, ale strach. Je to strašné, že človek nevie ovládať svoje pocity.„ Myslím že jej pocity hovoria za nás všetkých. Nechceme, ale súdime. Podozrievame. A hlboko v sebe máme pocit viny, pretože vieme, že je to nesprávne. Ale nedokážeme v sebe potlačiť jeden zo základných pudov – chceme žiť. A chceme sa vyhnúť tým, ktorí majú na túto problematiku iný názor…

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V pondelok otvorili stanicu metra Aldgate. Mohla som opäť cestovať do práce svojou starou trasou. Tentoraz som nemeškala. Až po chvíli po nastúpení som si uvedomila, že sedím vo vlaku, ktorý sa bude nachádzať presne o 8.51 v tuneli medzi stanicami Liverpool Street a Aldgate - čiže na mieste a v čase prvého zo štyroch výbuchov. Ľudia postupne prestávali čítať svoje noviny a dvíhali hlavy v očakávaní. Čoho? Hľadali duchov? Vlak spomalil a do nosa nám udrel zápach. Spálena guma, kov, divný puch. Nepríjemný. Sklonené hlavy. V neprirodzenom tichu sme dorazili na stanicu Aldgate. Všade polícia, kamery, novinári. Nikto však nemal chuť hovoriť.

Dnes som zazrela na internete túto fotografiu:

Obrázok blogu

Bol to záber práve z jedného z vozňov po výbuchu na Aldgate. Úplne ma ten záber dorazil. Že prečo? Ja viem, kopec fotografií ukazoval oveľa horšie zábery, vozne spálené na uhoľ, mŕtvoly. Nie, to nebola ta skaza, ktorá mi spôsobila husiu kožu. Vidíš ten nápis - TOX.04? Videla som ho mnohokrát. Pri ceste do práce či späť. Väčšinou som sa naň pozrela a rozmýšlala, čo ním autor asi tak chcel povedať. Veď ma poznáš. Som detailistka. Vždy ma zaujímali odpovede na otázky, ktoré nenapadli nikoho iného. Odpoveď doteraz nepoznám. Ale pri pohľade na tú fotografiu mi zrazu zostala poriadna zima...

Takto to nejako je, tati. Žiadna vojnová zóna sa nekoná. Sú to len maličkosti, ktoré sa nám zažierajú pod kožu a pripomínajú kde sme. Ale máme sa tu všetci fajn. Povedz prosím aj mame. A že mi obaja chýbate. Teším sa už domov. Ešte mesiac, tati.

Miriam Novanská

Miriam Novanská

Bloger 
  • Počet článkov:  77
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Slovenská Londýnčanka. Zoznam autorových rubrík:  Londýn mojimi očamiNa cestáchNa čo myslímKultúraSpoločnosťBritské médiaNezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu