reklama

Nahota na predaj

Moje pracovisko mi veľa súkromia nedopraje. Všetci, vrátane môjho šéfa tu sedíme pekne spolu, v jednej veľkej miestnosti a užívame si svojej vzájomnej prítomnosti. A občas trocha klebetíme. Kto kde bol, čo tam videl, čo by odporúčal a čo nie. A tak nedávno, keď som sa dostavila do práce zjavne menej vyspatá, ako zvyčajne, kolegyňa neodolala a hneď sa pustila do zisťovania: „Tak, kdeže si Ty strávila poslednú noc?“ „Spearmint Rhino“, zahlásila som podľa skutočnosti a snažila som sa prehrýzť reťazcom hesiel do svojho počítača a preukázať nejakú pracovnú aktivitu. Ticho ma zarazilo. Zdvihla som hlavu a objavila všetky hlavy otočené smerom na mňa. „To myslíš v tom vychýrenom striptízovom pánskom klube???“, odvážila sa opýtať nakoniec moja kolegyňa.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (60)
www.spearmintrhino.com
www.spearmintrhino.com 

Ach jaj, tuším som zabudla, kde to som. V krajine, kde chodia dievčatá polonahé v polovici decembra a bulvárne klebetníky sa predbiehajú v ponuke obrázkov odhalených celebrít, ale prirodzená nahota v prezliekarni na plavárni, alebo fitness centre sa pokladá za „uletenú“. Mala som to ja čo priznať...

Pravdupovediac, prvýkrát som sa dostala do „pepermitového nosorožca“ úplnou náhodou. Bola som vonku na pracovnej večeri a zrazu sa mi ozval kamarát Neil. „Kde si, pridaj sa, sme v bare na West End“, znela jeho sms. „a je tu aj Tvoja polovička, tak sa nenechaj prehovárať!“ Vyhovorila som sa na večeru, ale sľúbila, že po jej skončení sa na pohárik pridám.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Neil je prípad sám osebe. Často o ňom nepočujeme niekoľko týždňov a potom sa zrazu ozve s nejakou neuveriteľnou historkou, či ponukou. Žije si totiž vo svojom vlastnom svete, plnom luxusných jácht, reštaurácií, krásnych dievčat – pričom nič z toho mu vlastne nepatrí... Pred niekoľkými rokmi prišiel totiž s nápadom špeciálneho klubu pre „zazobaných“ – za pomerne vysoký ročný poplatok vydáva kartu, ktorá svojim členom zabezpečuje špeciálne služby – vstupy na miesta, do reštaurácií a klubov, na recepcie, premiéry, športové podujatia a večierky kde sa bežne nedostanete, alebo kde je nekonečná „čakačka“. Nepýtajte sa ma, ako to robí – ale na prvý pohľad sa zdá, ako keby poznal každého v tomto meste. Oslavujete niečo špeciálne a chcete sa dostať do klubu v Londýne, kde majú vstup iba vopred určení pozvaní hostia? Žiadný problém – stačí zdvihnúť telefón a Vaše menom sa zázrakom objaví na zozname pozvaných hostí. Doteraz som o takýchto ľuďoch iba čítala, či počula - a zrazu mi v pravidelných intervaloch prichádzajú sms-ky typu „Dnes večer Usher krstí singel, dúfam, že prídeš“ alebo „Nemáte pár dní voľna, som tu v Cannes na filmovom festivale, zastavte sa!“. Bohužial - priznávam sa bez mučenia – na väčšinu jeho šialených nápadov nemám čas, peniaze ani náladu a celkovo sú naše dva svety tak rozdielne, že reálne sa stretneme na nejakej akcii tak 2-3 krát do roka – ale oceňujem trpezlivosť, s akou ma zaradil na svoj zoznam „vyvolených“ a zaplavuje ma pozvaniami a tak sa z času na čas na nejakú akciu nechám nalomiť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Blížil sa koniec večere a mojich pracovných povinností, keď dorazila ďalšia sms: “Presunuli sme sa do klubu. Daj taxikárovi túto adresu. Dal som Tvoje meno na zoznam pozvaných hostí, nemali by Ti robiť problémy. Tých veľkých vyhadzovačov si nevšímaj, pýtaj si hneď Garryho, on ta už zavedie kam treba“. Ach jaj. Takže jeden drink to asi nebude. Rezignovane zamávam na taxík a dám mu adresu. So začudovaným úsmevom si ma premeria zhora dole (a naspäť) a už sa veziem.

Po príchode si ma skutočne podozrievavo od dverí obzerajú dve (v smokingoch oblečené) „gorily“. Pýtam si Garryho a po chvíli sa zjaví s veľkým úsmevom manažér klubu. „Už Vás čakáme, miiiiss...“, dozvedám sa a berie mi kabát do šatne. Vedie ma dole schodmi, všade samý zamat a mramor – kde to vlastne som? A zrazu som na mieste. Obrovská sála, rozdelená barmi a mini-tanečnými parketmi na niekoľko častí. Hlboké kožené kreslá, šampanské, cigary. Luxus. Muži, muži a samí muži. Nahodení, ako na vlastnú svadbu, klub ma zrejme prísny „dress code“. A kde sú ženy? Ach áno, tu sú.... Sporo oblečené časníčky. A tanečnice – striptérky. Zostávam stáť a prekvapene sa obzerám. Nie je to prvýkrát, čo som v striptízovom klube. Ale na týchto dievčatách je niečo špeciálne. Sú nadherné, usmievavé. Škandinávske blondínky so svetlou pleťou. Aj amazonské čiernovlásky. Zmes všetkých rás, farieb vlasov, pleti aj veľkosti poprsia. Ale jedno majú spoločné. Sú krásne a vyžaruje z nich akýsi luxus, pohoda. Ach, tak tomuto sa hovorí „Upscale luxury Gentleman’s Club”?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A tak stojím a pozerám. Hlavou mi blúdi všeličo. Aké sú vlastne moje doterajšie skúsenosti so striptízom? Pár príležitostí, v Harleyi, či ešte starom Elame, kedy sa v určitú hodinu zavlnila zaplatená dáma, mierne mimo rytmu a bez zjavnej nálady. Nejaké tie odsledované diely Láskania, Peříčka, či inej „erotickej“ relácie s preafektovanou hlásateľkou, kde nám boli odprezentované najnovšie striptízové objavy, ktoré skôr predvádzali porno v priamom prenose, ako skutočnú erotiku, či šteklivý striptíz, nechávavajúci niečo aj na predstavivosť. Asi najpozitívnejším zážitkom z tej doby je film 9 ½ týždňa, keď Kim Basinger, v sprievode skvelého Joe Cockera a jeho You can leave your hat on, predvádza Mickey-mu Rourkovi svoj známy striptíz za roletou, kde nakoniec skutočne okrem klobúka na sebe toho veľa nenechá...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ale tentoraz som sa ocitla v inom svete. Niekde som čítala, že skvelý dámsky striptíz je taký, čo zaujme aj heterosexuálnu ženu. Ach áno, toto bol skvelý striptíz. Erotika sa dala krájať. Striptérky sa pohybovali pomaly, zmyselne, viac sľubovali telom, ako skutočne ukázali. Každá mala svoje pódium, ktoré boli rozložené po celej miestnosti, jedna tancovala priamo na barovom pulte. Striedali sa každých pár minút. Dotýkať sa zakázané. Dívať sa povolené. Keď niektorá z nich dotancovala, hodila na seba šaty, zamiešala sa medzi hostí a zabávali sa. A ak ste mali záujem a 20 libier navyše - mali ste šancu objednať si súkromný tanec a vytratiť sa s vybranou slečnou na pár minút do súkromného boxu.

Zrazu som sa „prebudila“ - zistila som, že ktovie ako dlho len stojím pri vchode do miestnotsti a „zíram“. Garry so zhovievavým úsmevom a trpezlivo čakal, kým sa spamätám. Potom ma zaviedol k stolu, kde ma uz čakala skupinka mojich známych, pochutnávajúcich si na studenom šampanskom. Zvedavo na mňa pozerali a čakali zrejme na nejakú zhrozenú reakciu a príval výčitiek kvôli neočakávanému prekvapeniu. „Páči sa mi tu“, oznámila som im a vydobila som si miesto na pohovke s najlepším výhľadom. Naliala som si „bublinky“ (špeciálna príležitosť si predsa pýta svoje) a rozhodla som sa ignorovat prekvapené pohľady mojich spolustolovníkov. Po prvé, naozaj sa mi to miesto páčilo. Bolo čisté, bezpečné, pomerne tiché (teda v porovnaní s anglickými pubmi a barmi, kde si človek vlastného slova nepočuje) a neuveriteľne zmyselné. A po druhé – ak sa chlapci rozhodli so mnou zahrať nejakú hru kto z koho – tak to ešte uvidia...

Zábava však len začínala. Nová skupinka dievčat dotancovala a vybrala sa našim smerom. Keď zabadali pri stole aj ženu, na chvíľu sa zarazili, ale po chvíli váhania si ku mne prisadla asi najkrajšia z nich. V tej chvíli som si asi prvýkrát v živote pomyslela:“ Ježišmária, prečo ja nie som chlap, tá je nádherná!!!“ Štíhla čokoládová kráska, dlhé nohy, perfektné prsia – a voňala tak akurát.... Pustila sa so mnou do reči. Bola zvedavá, kto som, čo som, a čo tu vlastne robím. Zjavne príliš veľa žien sem nechodí... Kútikom oka zazriem, ako si k môjmu priateľovi prisadá blondínka v minišatách. Profesionálny úsmev. Hmmm... „Na tú moju nemá“ pomyslím si... A potom – „Preboha, to čo bolo za myšlienku, nemalo mi napadnúť, že čo tá fiflena robí pri mojom chlapovi???“ Celá tá situácia ma rozosmeje a „moja“ slečna pri mne sa smeje sa tiež.

Zrazu sa stane niečo nečakané. Dotkne sa ma. Končeky jej prstov zostanú na mojom kolene. Oooops.... Nenápadne sa obzerám – nevidím žiadne iné dievča, ktoré by sa dostalo s iným návštevníkom klubu do fyzického konaktu. Nič. Zdalo sa mi to? Nie, nezdalo. Moja „partnerka“ posunie svoje prstíky dokonca o pár centimetrov vyššie. Usmieva sa. A mňa začína chytať panika. Nie preto, že sa ma dotýka žena. Ale preto, že je tak príťažlivá a jej dotyk je tak elektrizujúci.... Z môjho hrozivého prepadu do priepasti nekonečných pochybností o vlastnej sexuálnej orientácii ma vytrhne hlas mojej polovičky:“ Zlatko, zlatko, poď sem, tomuto neuveríš!!!“ Čokoládová kráska nenápadne dvíha svoje prstíky a iskrenie je preč. Dvíham hlavu a vidím svoju mávajúcu polovičku. Ospravedlním sa, zdvihnem sa a odkráčam a moja „spoločníčka“ sa s úsmevom obráti a venuje sa môjmu susedovi. Proste profesionálka. Blondína, sediaca pri mojom priateľovi si schováva tvár do dlaní. Čo sa preboha stalo?

„Tak tomuto neuveríš, tuto Alex je z Bratislavy!“ – oznamuje mi s nadšením môj vytešený chlap. „A teraz sa schováva, lebo sa bojí, že ju spoznáš!“ No to určite, v hlave mám kompletnú databázu všetkých bratislavských blondín! Nakoniec dievčina prekoná paniku a nielen odhalí tvár, ale akonáhle zistí, že nezastupujem zväz rodičov a priateľov škôl a nemám výhrady voči jej spoločenskej konverzácii so zadaným chlapom (a navyše mojim!), pustí sa so mnou do rozsiahlej a nadšenej debaty, ktorú preruší až ďalší z ochrankárov, ktorý jej nenápadne ukazuje, že je čas ísť naspäť na pódium. Tak mi zamáva a cestou sa ešte pristaví pri niektorých kolegyniach a ukazuje na mňa. Za pár minút sa po podniku medzi dievčatami rozšíri správa o netypickej vychodoeurópskej „klientke“ a za chvíľu sa zo mňa stane najobletovanejší objekt – tentoraz však na vykecávanie a zdieľanie noviniek so Slovenkami, Češkami, Maďarkami a jednou Chorvátkou, ktorej toho veľa nerozumiem, ale zato moji spolusediaci nevedia spustiť zrak z jej výstrihu.

Neil bez slova sleduje zvýšenú aktivitu v okolí nášho stola a po chvíli prehlási: „Teba sem budem brávať so sebou častejšie, dievča!“ Po chvíli sa snaží jednej z dievčat ponúknuť prácu u nich v kancelárii. Dievčina sa spýta na plat, po vyrieknutí zaujímavej sumičky však len vycerí zúbky a odmietavo pokrúti hlavou. Márne nádeje....

Blíži sa druhá hodina ranná a klub bude čoskoro zatvárať. Čoraz viac dievčat dostáva objednávky na súkromný tanec. Posledné drinky. Páni odchádzajú, dievčatá sa lúčia. Prisadá si k nám Garry. „Tak ako, páčilo sa?“, zisťuje. Hmmm... „Si nám to tu dnes oživila, zastavte sa ešte niekedy“, pridáva a ja sa musím smiať zjavnej tragikomike celej situácie. Jasné, zastavíme sa....

Dorazíme domov až nad ránom. Prezliekam sa a natiahnem sa za nočnou košielkou. Z kúpelne počujem sprchu. Vtom ma niečo napadne. Chvíľu sa prehrabávam svojimi CD-čkami, až ho nájdem. Joe Cocker Live. Šiesta v poradí. Už len nájsť niekde ten klobúk. Hm, myslím, že noc ešte nekončí....

P.S. Moju prítomnosť vo vyššie spomínanom pánskom klube sa mi v práci doteraz uspokojivo nepodarilo vysvetliť. Neprešla ani historka, že som robila prieskum terénu na najbližší vianočný večierok. A to sa blíži čas môjho ročného hodnotenia...

Miriam Novanská

Miriam Novanská

Bloger 
  • Počet článkov:  77
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Slovenská Londýnčanka. Zoznam autorových rubrík:  Londýn mojimi očamiNa cestáchNa čo myslímKultúraSpoločnosťBritské médiaNezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu