Princípy

Autor: Miriam Novanská | 17.1.2006 o 15:45 | Karma článku: 15,23 | Prečítané:  4328x

Sedíme obe na podlahe, opreté o stenu v malej izbe, bez nábytku. Je plná Tvojich krabíc. Na tej najbližšej je čiernou fixkou napísané FOTKY. Izba vonia čerstvou maľovkou a my dve ticho a unavene pozeráme do diaľky. Nakoniec sa pýtam:“ Si si istá?“ „Hmmm....“, odpovedáš, „ a nehovor mi to čo všetci ostatní – že v mojom veku a že bláznim a že ma miluje...“. A tak chvíľu zase mlčíme. „Ale on ťa miluje“, neovládnem sa nakoniec. „Ide o princíp“, zazrieš na mňa škaredo a ja radšej znova zmĺknem. A tak tam ticho sedíme až do zotmenia a rozmýšlame nad princípmi.

*  *  *

Všetko to začalo v ktorýsi sobotný večer. Vracali ste sa z akejsi oslavy a so smiechom rozoberali prítomné dvojice. 

To snáď ani nie je pravda! Videl si ju? Ona s ním vážne stále žije? Veď ju permanentne podvádza! Aj dnes neustále flirtoval s inými babami! A hentí dvaja? Čo ešte robia spolu? Veď ona ho ani najesť nenechala, čo doňho stále celý večer rýpala. A on tam len stál so sklonenou hlavou, celý červený. A to si počul, o čom sa rozprávali hostitelia? Vraj sa tí, veď vieš ktorí, rozvádzajú - ani v kostole sa nesobášili, ale zrazu jemu po rokoch preskočilo v bedni a vraj mu vadí, že ona nie je rovnakého vierovyznania! Veril by si tomu? Načo myslel, keď si ju bral? Čo bude ona preboha teraz robiť? Obetovala mu 8 rokov života! A tamtá, však vieš, tá ryšaňa (no, ale si nemysli, to je jej pôvodná farba vlasov), tak tá zase minie každú manželovu korunu, darmo zarába skoro najviac v celej firme, ona to rozhádže za pár dní a na konci mesiaca už ani na slanú vodu nemajú! Však si videl, že ani kyticu nedoniesli, čo myslíš, však je tesne pred výplatou, sa čudujem, že na benzín mali, aby sa sem dostali. A ona ešte zapárala, že čo si druhú robotu nenájde. Ale jej sa do roboty nechce, to asi popri tých nákupoch a masážach nie je čas... No ale ani on nie je lepší, počula som, že žiarli ako pes, vraj bez neho po večeroch ani s kamarátkami von nemôže... No čo je to už len za život? No a chuderka tá, veď si videl, tak tú muž opustil už pred viac ako rokom a doteraz sa nespamätala, videl si ten je pohľad? A navyše alimenty neposiela, deťom nevolá – no bolo jej to treba?

On sa zrazu usmeje a prehlási:“Ach, som taký rád, že nás sa to netýka. Všetky tieto malichernosti. Hádky. Žlč. Depresia. Ach, všetky tie manželské páry. Čo si preboha mysleli, keď do toho išli?!“

Prekvapí ťa to. „Všetci nie sú takí zlí. Sú aj takí, ktorým to vyšlo. Alebo sa aspoň snažia.“

„Nemyslím“, odpovedá, „Nesnažia sa. Len bojujú o prežitie“ A predstierajú pre nás ostatných aký úžasný život si žijú. Veď kto z nich by dobrovoľne priznal, že spravil chybu?“

Chvíľu ticho sedíš a pozoruješ cestu. Nakoniec sa skoro nečuteľne spýtaš:“ Ty teda neveríš na manželstvo?“

„Jasné, že nie! Manželstvo zničí všetko dobré, čo medzi dvoma ľuďmi je! Rýpu do seba, robia si zle, vydierajú sa. Sú spolu iba kvôli tomu, že sa boja, čo si iní o nich pomyslia!“ Chvíľu rozmýšla a nakoniec prehlási: „Ty hádam neveríš na manželstvo, či áno?“

Hryzieš si spodnú peru a žalúdok zrazu divne stiahnutý. „ja... myslím, že verím na ...no vieš, ...lásku...zodpovednosť... lojalitu a záväzok...áno, aj na manželstvo... na rodinu... na všetky tie veci okolo toho....tie pekné... som možno naivná, romantik... ale verím... sú predsa takí, ktorým to vyšlo... či nie?“

„Veríš, lebo chceš. Veríš, lebo ti to do hlavy vtláčajú ostatní. Veríš v niečo, čo ti iní predávajú ako štandard. Veríš hlúpym holywoodským rozprávkam. Nemala by si. Pozri, čo sme to videli dnes. Samá pretvárka. Trápenie. Mysli vlastnou hlavou. Choď svojou cestou.“

Ticho sa dá krájať. Viem ako sa cítiš. Aj keď možno verím v trocha iné veci, viem, aké to je vidieť niekoho z iného uhla pohľadu. Viem aké to je, keď niekto napadne Tvoje sny, ideály, hodnoty. Keď niekto napadne Tvoju vieru. Viem, aký je to pocit, keď sa diamant zmení zrazu na piesok a preteká medzi prstami. Ide o princíp.

*  *  *

A tak teraz sedíme v tej malej, cudzej a odteraz Tvojej izbe a dusíme sa zápachom čerstvej maľovky. Vonku je tma a daždivo. Neviem, čo mám povedať. Chcela by som, aby bol život perfektný. Pre teba aj pre mňa. Aby nám nechali našu vieru, náš vysnívaný svet. Každému čo jeho je. Každému, čo chce. Počujem, ako tíško v tej tme smrkáš. Dúfam, že neplačeš. Aj keď ide o princíp.

*  *  *

Podarí sa mi niekedy nájsť odpoveď na otázku, ktorá ma máta už tak dlho? Je láska najvyššou hodnotou? Má právo meniť nás, náš svet a potláčať naše hodnoty? Má právo žiadať od nás obetu vlastnej viery, snov, predstáv a vnútornej slobody? Či dokonca zdravia, rodiny alebo vlastnej sebaúcty? Alebo ide nakoniec jednoducho o princíp – a láska nemá šancu?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Prehrali a odišli k medveďom. Danko nie je prvý, kto sa po porážke stratil

Za medveďmi pravidelne chodil Vladimír Mečiar, po neúspešných voľbách sa trikrát vytratil aj Robert Fico.

KOMENTÁRE

Málo tu oslavujeme to dobro, čo na Slovensku bolo, je a bude

Slovákom budú tieto slová znieť trochu pateticky.


Už ste čítali?