Rodáci

Autor: Miriam Novanská | 7.3.2006 o 10:45 | Karma článku: 18,51 | Prečítané:  7520x

Nedávno som (ako inak) cestovala domov vlakom a oproti mne si sadla sympatická mladá žena. Veľmi som si ju nevšímala, keďže som bola zahrúžená do čítania, ale keď som sa pred mojou zastávkou začala baliť, všimla som si, že sa na mňa zahľadela a usmiala. Zrak mi padol na knihu, ktorú držala v ruke. Rozprávky od Hansa Christiana Andersena. V slovenčine. Uvedomila som si, že to bolo jedno z tých príjemnejších stretnutí s mojimi rodákmi. V poslednom čase akosi nemám šťastie na Slovákov – sa mi zdá, že nech robím, čo robím, neviem sa vyhnúť konfrontácii s jednou z dvoch skupín mojich krajanov, ktorí vo mne vyvolávaju kopec pochybností.

Tí prví sú tí pasívni. Prídu do tejto krajiny, ale okrem adresy prechodného bydliska s ňou nechcú mať nič spoločné. Nedávno som sa zoznámila s partiou Slovákov. Prenajímajú si dom s niekoľkými izbami a okrem iných Slovákov v ňom nikto iný nežije. Hovoria iba po slovensky a iba medzi sebou. Robia vo veľkosklade, v ktorom pracujú iba ľudia z východnej Európy. Pravidelne sa striedajú v cestách na Slovensko, takže doma majú vždy čerstvý prísun slovenských novín, časopisov a filmov, nezabudnúc na nekonečné zásoby domácich paštét, sáčkových polievok a cigariet. Zabávať sa chodia na česko-slovenské diskotéky a cez víkend si skočia na kávu do kaviarne s poľským personálom. Ako sa jedna slečna z ich skupiny priznala – za viac ako pol roka čo tu žije, sa nenaučila viac ako 10 nových anglických slov. “Načo?”, pýta sa ma. “Nechcem, nepotrebujem, nemusím”. – uzatvára. A ja sa nestačím čudovať.

Tá druhá skupina je hádam ešte horšia. Pretože je agresívnejšia. Sú to ľudia, ktorí tu väčšinou už žijú dlhšie (zďaleka však nie je pravidlom) a Slovensko je pre nich už iba spomienkou na mamkine koláče a prípadné opiáše počas vysokoškolských štúdií. Anglicko nekonečne zbožňujú a sú schopní sa s Vami do krvi pohádať, ak si dovolíte povedať na ich novú domovinu niečo kritické, alebo Vás prekvapí či rozosmeje niečo netypické, či nelogické a dovolíte si o tom niečo poznamenať. Všetko je pre nich čierne a biele, Anglicko je krajina nekonečných možností, šťastia a blahobytu a Slovensko jedna čierna, beznádejná skorupovaná diera, z ktorej mali to šťastie, že mohli uniknúť. Všade boli a všetko vedia a akonáhle prídu na to, že nezdieľate ich názor, budú Vás bombardovať argumentami tak dlho, až utečiete, alebo sa vzdáte a budete súhlasne prikyvovať a aj tak si myslieť svoje. Obvinia Vás zo zaslepenosti, pokrytectva a neschopnosti akceptovať nové prostredie.

Poturčenec horší Turka, alebo ako hovorí jedna moja kamarátka: “Aj to psie h***o v tráve je pre nich amazing, pretože je britské“. Nedávno mi to nedalo a jedného takého „vševedka“ som sa s úsmevom spýtala, nech mi odporučí nejaké pekné mestá, jazero, alebo kúsok prírody, kde by som si mohla na víkend vyraziť - ja som tu pomerne nová a rada si nechám poradiť. Zbledol, sčervenel a zlostne mi odvrkol, že on nie je cestovná kancelária a navyše nejaké anglické potoky a kopce ho nezaujímajú, tak nech si to nájdem v sprievodcovi. Ako vysvitlo neskôr, z Londýna, až na pár prepitých víkendov s kamarátmi, ani len nevystrčil nos a o histórii, kultúre, či pamätihodnostiach tejto krajiny nemá ani poňatia. Keď sa však budú rozdávať anglické pasy, bude prvý v poradí...

Chystáme sa doma prestavovať a tak som sa zaujímala trocha o štýl a kvalitu anglických stavieb. So susedom, Angličanom, sme preberali tenké múry, problémový tlak vody, nekvalitné okná, prežitý systém dvoch vodovodných kohútikov a neustále štrajkujúce kúrenie v anglických domácnostiach. Dobre sme sa spolu zasmiali a on neváhal priznať, že s anglickým stavbami to skutočne často nie je s kostolným poriadkom a ich systém je viac o konzervatívnych hodnotách, ako o praktickosti. Nedávno som načrtla rovnakú tému pred rodáčkou – a sfúkla ma pod čiernu zem, len čo som začala vymenovávať problémy, ktoré doma riešime. „Ak sa Ti nepáči, choď domov! To mám rada takých, čo sa sem tlačia a potom by všetko kritizovali či nebodaj menili!“, oznámila mi s prehľadom a ja som sa na chvíľu skutočne hanbila – aj keď nie tak úplne za seba..... Kde sa sa berie tá agresivita a hlavne, prečo? Mohla som zdvihnúť hlas a vysvetliť jej, že svet sa mení a keby ho každý akceptoval taký aký je, asi by ľudia nikdy nevynašli koleso ani elektrinu, nehovoriac o volebnom práve pre ženy - ale priznám sa bez mučenia – neznášam hádky. Agresivita ma vyčerpáva, berie mi energiu a jediné, čo sa mi s takýmito ľuďmi osvedčilo - je ich proste odignorovať. Nechať ich, nech sa dusia žlčou vo svojom najedovanom svete a zabudnúť.

A tak ja, spolu s tichou väčšinou (som optimista?), mlčím. V živote som pochodila aj žila v mnohých krajinách. A Anglicko je podľa mňa presne také isté ako Slovensko. Alebo kopec iných krajín. Dobré aj zlé. Smutné aj smiešné. Studené aj horúce (občas). Zažila som tu veľa nádherných, ale aj nepríjemných chvíľ. Ako všade inde, je to hlavne o ľuďoch. O usmievavých, ktorí Vám pomôžu nájsť ten správny spoj, ale aj o tých neprívetivých, ktorí radšej budú sedieť a koncentrovane sa dívať do blba, než by uvoľnili sedadlo tehotnej žene v metre. Anglicko a Londýn predovšetkým, je jedna veľká pulzujúca rôznorodá masa, ktorá sa mení každým dňom. Každý z nás má iné dôvody, prečo sme tu – ale to nič nemení na fakte, že máme nárok na svoj názor, svoje súkromné radosti, ale aj starosti. Na svoje ži a nechaj žiť.

Vychutnávam si dobré stránky tejto krajiny, ale zároveň nevidím dôvod ticho sedieť a akceptovať tie zlé. A preto, keď mám šancu spraviť niečo pre tú zmenu k lepšiemu, tak neváham. Pozdravím cudzích ľudí vo výťahu. Otravujem svoju banku sťažnosťami dovtedy, až mi tie nespravodlivo strhnuté poplatky vrátia. Nesedím s kolegami každý večer v krčme a nekonzumujem typické anglické papierové sendviče na obed, len preto, že tak robí každý. Či proste upozorním sediaceho mladíka, že slečna visiaca nad ním je minimálne v ôsmom mesiaci, nezávisle od toho, ako veľmi sa bude tváriť, že ju nevidí. Pretože niektoré veci nie sú o akceptácii prostredia v ktorej žijem. Niektoré veci, bez ohľadu na krajinu, sú otázkou slušnosti, tolerancie, kultúrnosti a kultivovaného vzťahu v Vášmu okoliu. A žiadny poturčenec ma nepresvedčí o opaku.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Podozrivé inzeráty lákajú na zdravotné pomôcky. Sú to šmejdy

Načúvací prístroj alebo strojček, ktorý narovnáva krivý palec na nohe, by si ľudia mali vyberať u lekára, nie v inzerátoch.

KOMENTÁRE

Komédia na súdoch. Prečo nie sú prípady Majského a Čuňu uzavreté

Treba sa pýtať, kde sme urobili chybu.


Už ste čítali?