reklama

Premeny ženy

Kráčam po podvečernej ulici a počúvam klopýtkanie svojich opätkov na dlažbe. Málokedy chodím v tomto ročnom období pešo domov, zo železničnej stanice to mám ešte riadnych 30 minút cesty. Ale dnes mi akosi neprekáža nepríjemný vietor, ani občasné kvapky dažďa, nevyťahujem dáždnik a neschovávam sa. Je to príjemné nechať si prevetrať myšlienky, vdychovať vlhký vzduch a pozorovať ako sa drobné ostré kvapky rozbíjajú o hrany mojich dlaní. V poslednom čase so mnou niečo deje a ja to akosi nedokážem pomenovať. A tak možno dúfam, že samota, ticho, vietor a dážď mi ponúknu tie správne slová.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (45)

Bola som nedávno na koncerte. Väčšinou je to pre mňa dobrá príležitosť na vybláznenie. Ale teraz som sa pristihla, ako len ticho stojím, usmievam sa a pozorujem mimiku speváčky. Jej oči, ruky, úsmev a akési iskrenie v očiach. Nechcelo sa mi skákať a kričať. Len tak stáť a počúvať. Čo to so mnou je? Starnem?

Rozmýšlam, že keď o mne ešte nedávno hovorili moji známi, popisovali ma slovami životaschopná, šikovná, veselá, motivovaná, organizačný typ… tá sa nestratí… ona to vybaví… na ňu sa môžeš spoľahnúť…

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Napadá ma môj prvý pobyt v Anglicku pred viac ako desiatimi rokmi. Túžila som sa zdokonaliť v angličtine, ale nebolo peniažkov. A tak sa mi podarilo na štyri letné mesiace, ktoré som mala voľno z univerzity nahovoriť jednu malú súkromnú jazykovú školu v Bristole aby ma vzdelávali zdarma. Mali jednu podmienku – poobedia budem tráviť u nich vypomáhaním knižnici a v škole. Taktiež zdarma, samozrejme. A tak sme sa dohodli. Prežila som celé leto na lacných konzervách a cornflaksoch v maličkej izbičke v jednom z mnohých bristolských študenstkých domoch, ale bola to nepochybne moja najlepšia životná investícia.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Doteraz si pamätám, ako som s neskrotným entuziazmom počúvala historky učiteľov, neustále sa pýtala, prerušovala a rozprávala. Vlastne som si svoju príliš živú povahu neuvedomila až do jedného momentu – keď si ma nechal predvolať riaditeľ školy a zároveň jeden z našich učiteľov. Spýtal sa ma, či by mi vadilo, keby som absolvovala každý týždeň výučby s inou skupinou. Zosmutnela som. Mala som svoju skupinu rada a považovala som túto ponuku za trest za moje neustále poznámky na hodinách. Aké bolo však moje prekvapenie, keď mi riaditeľ oznámil, že je to úplne inak - že má plnú školu skupín s tichými Japoncami, ktorí sú síce učenliví, ale nevedia z nich dostať dobrovoľne ani pol slova. „Potrebujeme niekoho ak si Ty, živého, komunikatívneho, zvedavého. Spravila si zo svojej skupiny konverzačný raj pre učiteľa, všetci sa pretekajú v rozprávaní. Veľmi by si nám pomohla, ak by si to skúsila“ – boli slová, ktoré ma prvýkrát presvedčili, že môj hlad po infomáciách a veselá a ukecaná povaha môžu byť pre niekoho dôležité.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A tak som sa doteraz predierala životom ako taká víchrica, dychtivá po nových vedomostiach a skúsenostiach, nasávajúca bez rozmyslu všetky vnemy, rozhovory, akcie, stretnutia, ľudí a príležitosti. Rozosmievala som, zabávala, prebúdzala k životu. Nikdy som nebola dokonale spokojná, stále som chcela niečo viac, ďalej, vyššie, dokonalejšie. Nezastavila som sa ani na chvíľku. Až teraz si uvedomujem, že som niečo zrejme celý čas hľadala. Čo? Dokonalosť? Krásu? Lásku? Obdiv? Uznanie? Jedinečné vyvrcholenie celého tohto hľadacieho procesu? A ako mám vedieť, kedy a či nastalo?

V poslednom čase sa so mnou naozaj niečo deje. Kráčam životom a začínam vnímať samu seba. Svoju vôňu po rannej sprche. Končeky vlasov, ktoré ma šteklia na krku. Malé jamky v predkolení. Vrásku na čele, keď nad niečím rozmýšlam a neuvedomelo rozhrýzam koniec ceruzky. Akosi som stíchla. Prestala som pociťovať neodbytné nutkanie meniť ľuďom náladu. Už toľko nehovorím. Počúvam, pozerám a čudujem sa. Nesmejem sa, ale usmievam. Pozorujem končeky svojich prstov, pery, boky, členky - ako keby som ich nikdy pred tým nevidela. Som to ja? Mám zvláštny pocit, že sa mením. Ako keby som strácala ostré hrany, svoj skúmavý pohľad, svoje ostré pazúriky. Obviňujem svoje telo, denne sa staviam na váhu, či počítam centimetre a hľadám odpoveď. Ale čísla sú rovnaké. Zvláštne. Deje sa tá premena v mojom vnútri? Zmäkla som? Stratila svoju výbušnosť a dravosť? Svoju energiu hľadať ďalej?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Rozmýšlam nad poslednými mesiacmi a týždňami. Kedy som sa naposledy s niekým pochytila? Kedy mi stálo za to pustiť sa do hádky a bojovať? Kedy som naposledy zdvihla hlas? Neviem si spomenúť. Pred očami mám niekoho iného. Pokojnejšieho a trpezlivejšieho, tolerantnejšieho a usmievavejšieho. Do hlavy sa mi začína neodbytne vkrádať kacírska myšlienka. Nenašla som ja náhodou to, čo som tak dlho, neúnavne a neochvejne hľadala? Nie som ja náhodou, (všetci svätí pomáhajte, ani len vysloviť to slovko nedokážem) – tak trocha - šťastná?

Nie, to predsa nemôže byť. V období, ktoré nie je pre mňa práve najlepšie, keď bojujem s lekármi, procedúrami, pracovnými povinnosťami a nekončiacou večnou zimou – ako by som práve teraz mohla dospieť k niečomu tak prchavému a prelietavému, niečomu tak iluzórnemu, akým je šťastie? Niečomu, čo si vždy predstavujem spojené s veľkými a prevratnými udalosťami v živote človeka, sprevádzané ohňostrojmi a gratuláciami, masovými zástupmi rodiny, kolegov, či známych, presviedčajúcich Vás o neskutočnom šťastí, ktoré Vás stretlo z nejakej vopred predvídateľnej príčiny. Ako by som mohla byť šťastná uprosted chladného mrholenia, nepríjemnej choroby a frfľajúceho okolia neustále prehodnocujúceho moje súkromné rozhodnutia?

Malý škriatok v mojej hlave však nepopustí. Zrazu si uvedomím, že moja zmena je možno práve tých neočakávaným vyvrcholením môjho hľadania. Že to usmievavé, tiché, zababušené žieňa, hlúpo sa prechádzajúce v daždi je to, čo som vždy chcela. Tie obrúsené hrany, tie jemné obliny na duši, všetky tie hlúpe zlozvyky, nedostatky, prvé vrásky a akceptácia života takého aký je. Presne to. Dozrievanie. Premena. Neviditeľné šťastie z tých najobyčajnejších vecí.

Pristihla som sa, ako stojím na kraji cesty. Chcela som prejsť na jej druhú stranu, ale v šedom súmraku sa valilo jednom auto za druhým. Zdvihla som hlavu a pokúsila som za zachytiť zrak jedného z vodičov. Napadla ma scénka z nádhernej knihy, ktorú som práve dočítala – Memoirs of a Geisha. Mladé 16-ročné žiena sa snaží zložiť svoj test zrelosti ženy – skúša vyviesť okoloidúceho mladíka z rovnováhy len svojim pohľadom. Podarí sa jej to, mladý roznášač zeleniny je na kolenách - stratí rovnováhu v zákrute cesty, keď nedokáže odtrhnúť zrak od mladej ženy. A tá prvýkrát cíti zvláštny pocit opojenia a triumfu.

Vodič prichádzajúceho auta si ma všimne a zabrzdí. Vkráčam na cestu a v polovičke sa pootočím. Usmejem sa na muža za volantom. Mám pocit, že v tom úsmeve je všetko, čo v poslednom čase cítim – pokoj, pochopenie, neha, a (uff, ešte stále si na to slovo neviem zvyknúť) – šťastie. Mám pocit, že mám v očiach horúce iskričky. Pozerám sa chvíľku na neho a vidím iba zmätok. Odchádzam. Nepočujem však, žeby sa kolesá na jeho aute zase dali do pohybu. Ozve sa za ním trúbenie. Pootočím sa a vidím, ako sa usmieva. Skôr ako podľahne netrpezlivému hluku za sebou sa ešte na mňa chvíľu díva. Smejem sa. Napadne ma, ako hlúpo som asi musela vyzerať uprosted cesty usmievajúca sa v daždi na cudzinca. Mám o 15 rokov viac ako mladá gejša, ale cítim rovnaký pocit víťastva. Sama nad sebou aj nad všetkými, ktorý sa so mnou snažili z nejakej divnej príčiny bojovať nad každým mojim rozhodnutím. Odpustili mi? Pochopili ma? Či len akceptovali moje obmedzenia a prijali sklamanie z mojej nedokonalosti? Prijala som ju vôbec ja? A možno som sa naozaj len zmenila. Čas, rovnako ako hojí bolestivé rany na duši, priniesol poznanie. Možno som naozaj musela začať vnímať sama seba, aby som pochopila druhých. Aby som sa zastavila a pochopila, kto som a prečo mi to trvalo tak dlho to objaviť.

Prichádzam domov. Zmáčaná, unavená a stále trocha vyplašená zo zistení, ktorí vzkrsli v mojej hlave. Narazím do teba v kuchyni, si už doma a zjavne sa čuduješ, kde som sa tak dlho túlala. Ale nepovieš nič. Ako keby si v mojich očiach videl, čím som prešla. A kde som na tej ceste dorazila. Skúmavo sa na mňa zahľadíš, a nakoniec ma objímeš. „Si krásna žena, vieš to? Povedal som Ti to už niekedy?“, spýtaš sa a mne sa na chvíľu ako keby zastavilo srdce.

Áno, myslím že som našla, čo som hľadala. Svoje obnažené, bolestivé a ešte stále ustráchané nové ja - v očiach niekoho iného.

P.S. Tento článok je venovaný všetkým, ktorí zo mňa spravili človeka, ktorým som. Tým, ktorí ma formovali, učili, ovplyvňovali, podporovali, aj súdili. Tým, ktorí to so mnou nevzdali.

Miriam Novanská

Miriam Novanská

Bloger 
  • Počet článkov:  77
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Slovenská Londýnčanka. Zoznam autorových rubrík:  Londýn mojimi očamiNa cestáchNa čo myslímKultúraSpoločnosťBritské médiaNezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu