Ceruzkové voľby – alebo ako jeden hlas zavážil

Autor: Miriam Novanská | 5.5.2006 o 12:01 | Karma článku: 13,47 | Prečítané:  3322x

Je skoro pol desiatej večer a vonku pred garážou konečne počujem parkovať auto. Vybehnem pred dom a kričím: “Ani nevystupuj, ideme voliť!” Z tmy zaznejú akési protesty, ale nakoniec počujem: ”Tak poď, Ty aktivistka, nech to už máme z krku”.

Je pol hodina pred uzavretím volebných miestností a ja som zvedavá, ako to bude prebiehať. Jedny komunálne voľby som už zmeškala - akosi som nemala odvahu sa dostaviť k volebným urnám mesta a krajiny, kde som žila len niekoľko mesiacov. A úprimne povedané – aj keby som v sebe našla toľko odhodlania, jednoducho som nevedela koho voliť. Labouristi? Konzervatívci? Či nebodaj liberálni demokrati, ktorí sú akosi vždy tretí? O zvyšných stranách som mala len nejasné predstavy, nehovoriac o tom, že voľby v UK boli v minulosti vždy bojom dvoch silných a zabehnutých strán.

Voliť doma, na Slovensku bolo vždy akosi jednoduchšie. Pôvod, výchova, viera, vzdelanie, názory, zamestnanie a predstavy o budúcnosti akosi smerujú každého z nás k výberu v to čo veríme (prípadne v to čo veríme, že je menšie zlo, keďže väčšina z nás už zrejme stratila akékoľvek ilúzie o politike).

Ale pristúpiť k volebnej urne v krajine, ktorá nás na kratšiu či dlhšiu dobu prijala za svojich, ale kde ešte nemáme vybudované svoje inštiktívne pocity v čo a koho veríme, a nakoľko chceme ovplyvniť smerovanie svojho okolia, bolo pre mňa ťažšie, ako som si pôvodne myslela. Nezúčastniť sa volieb považujem za mrhanie jedným z mála podstatných práv, ktoré máme – ale čo keď sa jednoducho necítime dostatočne kompetentní spraviť rozhodnutie?

A tak som na to tentoraz išla vedecky. Študovala som si letáky, programy a sľuby, strávila som večer preklikávaním stránok jednotlivých kadidátov. A nakoniec som sa rozhodla. Chcela som isť voliť a aj keď moje inštinkty mi v tom tentoraz veľmi nepomohli, vyzbrojená informáciami si trúfam prvýkrát v tejto mojej novej domovine pristúpiť k volebným urnám.

A tak s mojou polovičkou po boku, frfľajúcou, že čo už len ten jeho hlas zmení, vstupujeme do volebnej miestnosti. Som vybavená pasom, a dokonca aj svojim slovenským občianskym preukazom, ale trojicu postarších pánov moje doklady nezaujímajú. Zoznamy nemajú. Spýtajú sa ma na moje meno a adresu, a len prikývnu. (Vraj by si pamätali, keby niekto prišiel voliť viackrát. Takúto dôveru som teda ešte nezažila). Dostanem hlasovací lístok a v nie veľmi oddelených hlasovacích boxoch ho nakoniec vyplním. Svoje prvý hlasovací zážitok v UK mám za sebou.

V aute meditujem nad tým, že či ľudia nemajú tendencie podvádzať. Veď by bolo také ľahké vojsť do niekoľkých miestností za sebou a odrecitovať hoci aj vymyslené meno a adresu. Bez existenie identifikačných kariet neexistuje veľká kontrola toho, kto vlastne ste. Odpoveďou je iba pokrčenie ramien a tvrdenie, že vždy to tak bolo a že zmyslom volieb je ich spraviť čo najjednoduchšie, aby sa ich zúčastnilo čo najviac ľudí. “Keď to začneš komplikovať, ľudia sa Ti na to vykašlú”, uzavieraš moje filozofovanie.

Dnes ráno zapínam televízor, aby som sa dozvedela, ako to celé skončilo. Moderátorská dvojica sa smeje a začujem meno nášho mestečka – St Albans. Nestáva sa často, žeby nás spomínali v správach a tak naťahujem uši. V našom obvode zrejme nastala kuriózna situácia – obaja kandidáti – za konzervatívnu stranu aj za liberálnych demokratov mali presne rovnaký počet hlasov. Keď ani tri povinné prepočítania nič na situácii nezmenili, volebná komisia nemala inú možnosť - zobrali dve ceruzky , schovali ich konce do zovretých dlaní a obaja kandidáti si ťahali svoju politickú budúcnosť – vyhráva ten, kto si vyberie dlhšiu ceruzku. Štastie stálo na strane liberálnych demokratov a ich poslankyne Judith Shardlow – a zrejme ešte dlho bude spomínať na to, akým spôsobom nakoniec prišla k poslaneckému kreslu.

A tak máme nový miestny parlament a ja sa tu cítim opäť o trochu viac doma. A vraj, že jeden hlas nezaváži, pochybovači!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Prehrali a odišli k medveďom. Danko nie je prvý, kto sa po porážke stratil

Za medveďmi pravidelne chodil Vladimír Mečiar, po neúspešných voľbách sa trikrát vytratil aj Robert Fico.

KOMENTÁRE

Málo tu oslavujeme to dobro, čo na Slovensku bolo, je a bude

Slovákom budú tieto slová znieť trochu pateticky.


Už ste čítali?