Krvné puto

Autor: Miriam Novanská | 15.5.2006 o 12:24 | Karma článku: 16,12 | Prečítané:  5131x

Nedávno sa mi ozvala redaktorka zo SME VÍKEND. Vraj či by som jej nezodpovedala na pár otázok. Na trocha nečakanú tému – Aké je to byť macochou. Ako som sa stretla s ich otcom? Aké bolo prvé stretnutie s nimi – s deťmi? Aká je ich matka? Čo mi prekáže, čo sa mi páči a s čím sa musím vyrovnávať? Dlhý zoznam otázok a mňa napadlo iba jediné - bolo mi to treba? Dostať sa do vedomia ľudí ako jedna z nejnepríjemnejších postavičiek slovenského rozprávkového sveta (možno iba draci boli horší, ale aspoň nie tak zlomyseľní!)? Čo už len môže byť také zvláštne na živote človeka, ktorý vychováva dve deti, ktoré podľa rodného listu nie sú jeho?

Ale potom ma napadli tie nepríjemné odkazy, ktoré som dostala, keď som v minulosti uverejnila článok s touto tématikou. Písali hlavne matky. Vlastné matky. Že čo ja už len môžem písať o deťoch! Prečo píšem, ako o niečom výnimočnom, práve o tom, čo je pre ne každodenná realita? Ako môžem písať o niečom, čomu sa nerozumiem, čo nechápem a čo je možno pre mňa len prechodná zábava, či dobrodružstvo?

Je zvláštne, ako existuje tisíc spôsobov, ako pochopiť jeden článok. Nikdy som si nemyslela, že svojim úryvkom z môjho denníka macochy sa dotknem zrovna tých, ktoré som si myslela, že by ma mohli chápať najviac. Matiek. Či už len fakt, že som nestála s nimi na rovnakej štartovacej čiare a štafetový kolík prebrala až po prvom odbehnutom okruhu ma predurčil na ich večné odsúdenie?

A tak som sa nakoniec rozhodla na tie otázky odpovedať. Podľa najlepšieho vedomia a svedomia. Pretože po skoro dvoch rokoch života s mojimi dvoma nevlastnými dcérami si neviem predstaviť, že by niektorá žena robila niečo podobné zo zábavy. Bez uvedomenia si dôsledkov, zodpovednosti a rozmerov kompromisov, ku ktorým musela, musí a bude musieť pristúpiť. Pri súčasnej miere rozchodov, rozvodov a následnom množstve nových partnerstiev a s nimi spojenou čoraz väčšou úlohou otcov pri výchove svojich detí bude žien, ako som ja čoraz viac. To či budeme odsudzované, tolerované, čo nebodaj chápané, je vlastne vedľajšie. Bolo to naše rozhodnutie a budeme si musieť za ním stáť, akékoľvek nepríjemnosti s ním budú spojené. Ale to nemení nič na fakte, že to, čo iné matky získali inštinktívne, pôrodom a krvným putom, to si musíme my vynahradiť tvrdou prácou na sebe, láskavosťou, toleranciou, učením sa cez vlastné chyby, nekonečnou trpezlivosťou a hlavne akceptáciou samých seba aj svojich nevlastných detí – pričom často nemáme nelimitované zdroje, možnosti a kompetencie, ktoré majú vlastní rodičia.

A navyše bojujeme s predsudkami a nepochopením okolia, ktoré nám často našu situáciu sťažujú ešte viac. A tak nám často zostáva iba naše odhodlanie a zmysel pre humor, keď nás prirovnávajú k zlým macochám z rozprávok. Nedávno ma moja kamarátka, taktiež nevlastná mama, pri diskusiu na túto tému rozosmiala, keď mi s prehľadom oznámila, že aj také osobnosti, ako Jane Fonda, Oprah Winfrey, Clark Gable, Abraham Lincoln, či kráľovná Alžbeta I boli vychovávané nevlastnými matkami. “Zabudni na Snehulienku, samotný Budha mal macochu!”, oznámila mi sebavedomo a a išla si lámať nohy na skateboard so svojim nevlastným synom.

Tak neviem. Hráme sa na niečo, či sa len snažíme žiť s naším rozhodnutím a sústrediť sa na to pozitívne? Napadá ma jeden rozhovor, ktorý som mala nedávno so svojim partnerom. Pýtal sa ma, či by som išla ešte raz do vzťahu s mužom, ktorý vychováva deti. Nemusela so dlho rozmýšlať. Nie. Nešla by som. Videla som, že bol prekvapený, Pravdepodobne čakal, že náš spoločný život ma vytrénoval dostatočne a som pripravená na všetko. Nie som. Pretože to nebolo ľahké. Bola to dlhá cesta plná pochybností, otázok a množstva momentov, kedy som sa chcela zbaliť a odísť. Život, ktorý žijem teraz je naplňujúci a som šťastná. Ale zvládla by som ešte raz všetky tie prebdené noci, kedy som si chcela búchať hlavu o stenu a pochybovala som, že raz pride ten čas, kedy budeme všetci štyria existovať bok po boku s ľahkosťou, toleranciou a vzájomnou vierou, že k sebe patríme? Akákoľvek chcem byť hrdinka, niečo mi našepkáva, že už nie, nezvládla by som to. Vydala som zo seba príliš veľa energie, emócií a snaženia. Teraz chcem jednoducho žiť podľa svojho, s ľuďmi, ktorých milujem a ku ktorým patrím. K niektorým z nich ma viaže krvné puto a k niektorým nie - sú však súčasťou toho, kto som a preto to zbytočne neriešim – pretože konečne po dlhom čase mám znova pocit, že som v správnej dobe, na správnom mieste a s tými správnymi ľuďmi.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Podozrivé inzeráty lákajú na zdravotné pomôcky. Sú to šmejdy

Načúvací prístroj alebo strojček, ktorý narovnáva krivý palec na nohe, by si ľudia mali vyberať u lekára, nie v inzerátoch.

KOMENTÁRE

Komédia na súdoch. Prečo nie sú prípady Majského a Čuňu uzavreté

Treba sa pýtať, kde sme urobili chybu.


Už ste čítali?