Unavení z terorizmu

Autor: Miriam Novanská | 15.8.2006 o 10:21 | Karma článku: 13,25 | Prečítané:  6908x

V nedeľu skoro ráno som sa vracala z dovolenky v Španielsku na jedno z londýnskych letisiek. Napriek všetkým upozorneniam a hrozbám od leteckých spoločností ohľadom príručnej batožiny cestujúcich na letoch z a do Londýna, na palubu som sa prepracovala aj s príručnou batožinou nadštandartných rozmerov, obsahujúcou všetky nepovolené položky – mobilný telefón, ipod, nabíjačku, vodu, ľadový čaj, ovocie, noviny, knihu... Cestujúci v rade vedľa mňa stáli pozorne nastúpení aj so svojimi priesvitnými igelitovými vreckami, obsahujúcmi iba pasy a peňaženky – a statočne na mňa zazerali. Leteli síce na to isté letisko, ale inou spoločnosťou a tá celú tú paniku brala trocha važnejšie. Po prílete do Londýna nás vítali nekonečné rady rozčúlených cestujúcich, ktoré siahali až mimo budovu letiska, uzavreté parkoviská, upchaté cesty. A ja, tak ako množstvo iných ľudí, deklarujem, že som sa nakazila v poslednej dobe populárnejšou chorobou, ako vtáčou chrípkou – a to únavou z terorizmu.

Bohužial neverím, že aj tie najprísnejšie opatrenia dokážu zastaviť teroristov. Tak ako zlodeji aút, aj terorista bude vždy o krok vpred aj pred tým najdokonalejším bezpečnostným systémom. Voľakedy to boli únosy lietadiel a dlhé vyjednávania. Potom prišiel 11. september 2001 a samovražedné útoky s využitím narýchlo vyškolených pilotov. Letecké spoločnosti prijali opatrenia, ktoré predchádzajú aby sa hocikto nevítaný dostal do pilotnej kabíny. Vyriešené? Kdeže – zrazu tu máme špekulantov, ktorí hromadne mienia pašovať do lietadla nevinne vyzerajúce objekty, ako flašky s nápojom, či mobilný telefón a priamo na palube vyrobiť výbušninu, ktorá by znamenala masový hrob pre stovky ľudí. V poriadku – zakážu nám brať do lietadla príručnú batožinu. Fajn, aj na šibenicu sa dá zvyknúť. Poradíme si. Ale čo to bude nabudúce? Samovznietacie sa tabletky, ktoré po prehltnutí zreagujú s tráviacimi šťavami v žalúdku a vyhodia daného jedinca aj celé lietadlo do povetria? Verí ešte vôbec niekto v totálnu bezpečnosť?

Situácia na letiskách sa hádam čoskoro upokojí. Prvé vyhlásenia už prišli – už včera ako prvé letiská London Luton a London City zmiernili svoje opatrenia ohľadom príručnej batožiny a aj keď ešte nepovoľujú tekutiny a gély (kam zaradili napríklad aj rúž na pery), mobilný telefón, laptop, a nejaké tie noviny si už zrejme zobrať možete. Očakáva sa, že ďalšie letiská budú nasledovať dnes. Je dlhodobo z psychologického, ale aj komerčného hľadiska neprijateľné robiť z ľudí vystresované bábky pred každou cestou lietadlom a všetci zainteresovaní si to až príliš dobre uvedomujú.

John Reid, ktorý v čase neprítomnosti premiéra Tonyho Blaira riadil odozvu vlády na hroziace útoky už včera priznal, že všetkých teroristov jednoducho nikdy nebude možné zastaviť. MI5, britská tajná služba, už momentálne používa 87% svojho rozpočtu, vo výške 200 miliónov libier, na boj proti terorizmu, zďaleka to však nestačí. Aj napriek tomu, že od roku 2001 zvýšila tajná služba počet svojich zamestnancov z 1800 na 2600, predpokladá sa, že až číslo 3500 ľudí, ktoré by mala dosiahnúť v roku 2008, bude stačiť na primerané monitorovanie všetkých aktívnych teroristických sietí v krajine. Špionáž však neučia na vysokých školách, tých ľudí treba niekde nájsť, preveriť a zaškoliť – a ľudské zdroje sa v tejto krajine, kde už pomaly nikto neverí nikomu, hľadajú veľmi ťažko. Momentálne musí MI5 prioritizovať koho bude sledovať a kto sa jej zdá najnebezpečnejší – a aj napriek tomu, že sa môžu pochváliť, že za posledných 6 rokov prekazila minimálne 13 plánov na teroristické útoky namierené voči verejnosti, niektoré z nich jednoducho ušli ich pozornosti – a ako večná výčitka bude svietiť napríklad 52 mien obetí minuloročných samovražedných útokov na londýnske metro. Navyše, tajná služba robí zbytočné chyby, ktorými neustále spochybňuje svoju kredibilitu v očiach verejnosti. Či už to bolo zastrelenie brazílčana Menezesa, mylne považovaného za samovražedného útočníka, alebo séria zatknutí v celej krajine s podozrením na prípravu teroristických útokov s použitím chemických látok, ktorá sa ukázala ako nepodložená. Britská verejnosť každým podobným zakopnutím a falošným poplachom stráca vieru v autenticitu hrozby a preto sa ani niet čomu čudovať, že typickú anglickú trpezlivosť na letiskách vystriedala tento dovolenkový víkend únava, nervozita a zlosť.

Nedávno mi jedna z mojich kamarátok, čerstvá mamička prezradila: „Vieš, s tým terorizmom to bude tak nejako ako s materstvom. Keď som zistila, že čakám bábätko, predstavovala som si, že ma čaká tá najúžasnejšia udalosť na zemi. Prvé týždne po pôrode ma držal pri živote iba adrenalín a nadšenie z nového. Všetko to nepohodlie, nedostatok spánku a zmenu som prekonávala svojim entuziazmom. Ale akokoľvek dobrý si rodič, únava sa dostaví – skôr či neskôr. Adrenalín opadne a Ty začneš tajne, aspoň na chvíľu,  túžiť po svojom starom pohodlí. S terorizmom to bude asi tiež tak dajako. Spočiatku sme všetci entuziastickí, bijeme sa do hrudníkov, sme plní zapálenia do boja s ním. Trpezlivo znášame všetky nepohodlné zmeny v našej bežnej rutine. Ale jedného dňa, po všetkých tých falošných poplachoch, nervozite, radách na letiskách, výzvach v metre, zrušených spojoch – jednoducho sa dostaví únava. Chceme späť svoje staré pohodlie. Chceme späť svoj cestovný poriadok bez výpadkov. Chceme odísť a prísť skadiaľ chceme, kam chceme a kedy chceme. A výchova detí ma v boji s terorizmom jednu neporovnateľnú výhodu - svoje deti budeme vždy milovať natoľko, že akákoľvek obeta nášho osobného pohodlia bude mať svoj hlbší zmysel. Ale kto z nás miluje svojú vládu, svojich politikov, natoľko, aby dokázal donekonečna bez slova obetovať svoj čas, pohodlie a plány v prospech akejsi vzdialenej verejnej bezpečnosti? Nebude nakoniec tá košela predsa len bližšia ako kabát?“

A tak akosi sme sa na tom letisku asi cítili. Unavení. Chcela som cítiť zlosť na tých zlých. Odvahu s nimi bojovať. Trpezlivosť akceptovať zmeny, ktoré tento boj prináša. Ale cítila som iba únavu. Londýn nás vítal studeným, upršaným počasím a pred letiskom sa hadila dlhá rada unavených a netrpezlivo prešlapujúcich ľudí, schovávajúcich sa do provizórnych pršiplášťov rozdávaných zamestnancami letiska. Každý z nich chcel byť v tej chvíli niekde úplne inde. Vrátane mňa. A tak som pozbierala zvyšky síl a vybrala sa hľadať spôsob, ako sa prepracovať cez uzatvorené parkovisko a upchaté cesty domov. A v hlave mi vŕtala neodbytná myšlienka: „Ako dlho ešte?“

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Prehrali a odišli k medveďom. Danko nie je prvý, kto sa po porážke stratil

Za medveďmi pravidelne chodil Vladimír Mečiar, po neúspešných voľbách sa trikrát vytratil aj Robert Fico.

KOMENTÁRE

Málo tu oslavujeme to dobro, čo na Slovensku bolo, je a bude

Slovákom budú tieto slová znieť trochu pateticky.


Už ste čítali?