Unavení z terorizmu

Autor: Miriam Novanská | 15.8.2006 o 10:21 | Karma článku: 13,25 | Prečítané:  6914x

V nedeľu skoro ráno som sa vracala z dovolenky v Španielsku na jedno z londýnskych letisiek. Napriek všetkým upozorneniam a hrozbám od leteckých spoločností ohľadom príručnej batožiny cestujúcich na letoch z a do Londýna, na palubu som sa prepracovala aj s príručnou batožinou nadštandartných rozmerov, obsahujúcou všetky nepovolené položky – mobilný telefón, ipod, nabíjačku, vodu, ľadový čaj, ovocie, noviny, knihu... Cestujúci v rade vedľa mňa stáli pozorne nastúpení aj so svojimi priesvitnými igelitovými vreckami, obsahujúcmi iba pasy a peňaženky – a statočne na mňa zazerali. Leteli síce na to isté letisko, ale inou spoločnosťou a tá celú tú paniku brala trocha važnejšie. Po prílete do Londýna nás vítali nekonečné rady rozčúlených cestujúcich, ktoré siahali až mimo budovu letiska, uzavreté parkoviská, upchaté cesty. A ja, tak ako množstvo iných ľudí, deklarujem, že som sa nakazila v poslednej dobe populárnejšou chorobou, ako vtáčou chrípkou – a to únavou z terorizmu.

Bohužial neverím, že aj tie najprísnejšie opatrenia dokážu zastaviť teroristov. Tak ako zlodeji aút, aj terorista bude vždy o krok vpred aj pred tým najdokonalejším bezpečnostným systémom. Voľakedy to boli únosy lietadiel a dlhé vyjednávania. Potom prišiel 11. september 2001 a samovražedné útoky s využitím narýchlo vyškolených pilotov. Letecké spoločnosti prijali opatrenia, ktoré predchádzajú aby sa hocikto nevítaný dostal do pilotnej kabíny. Vyriešené? Kdeže – zrazu tu máme špekulantov, ktorí hromadne mienia pašovať do lietadla nevinne vyzerajúce objekty, ako flašky s nápojom, či mobilný telefón a priamo na palube vyrobiť výbušninu, ktorá by znamenala masový hrob pre stovky ľudí. V poriadku – zakážu nám brať do lietadla príručnú batožinu. Fajn, aj na šibenicu sa dá zvyknúť. Poradíme si. Ale čo to bude nabudúce? Samovznietacie sa tabletky, ktoré po prehltnutí zreagujú s tráviacimi šťavami v žalúdku a vyhodia daného jedinca aj celé lietadlo do povetria? Verí ešte vôbec niekto v totálnu bezpečnosť?

Situácia na letiskách sa hádam čoskoro upokojí. Prvé vyhlásenia už prišli – už včera ako prvé letiská London Luton a London City zmiernili svoje opatrenia ohľadom príručnej batožiny a aj keď ešte nepovoľujú tekutiny a gély (kam zaradili napríklad aj rúž na pery), mobilný telefón, laptop, a nejaké tie noviny si už zrejme zobrať možete. Očakáva sa, že ďalšie letiská budú nasledovať dnes. Je dlhodobo z psychologického, ale aj komerčného hľadiska neprijateľné robiť z ľudí vystresované bábky pred každou cestou lietadlom a všetci zainteresovaní si to až príliš dobre uvedomujú.

John Reid, ktorý v čase neprítomnosti premiéra Tonyho Blaira riadil odozvu vlády na hroziace útoky už včera priznal, že všetkých teroristov jednoducho nikdy nebude možné zastaviť. MI5, britská tajná služba, už momentálne používa 87% svojho rozpočtu, vo výške 200 miliónov libier, na boj proti terorizmu, zďaleka to však nestačí. Aj napriek tomu, že od roku 2001 zvýšila tajná služba počet svojich zamestnancov z 1800 na 2600, predpokladá sa, že až číslo 3500 ľudí, ktoré by mala dosiahnúť v roku 2008, bude stačiť na primerané monitorovanie všetkých aktívnych teroristických sietí v krajine. Špionáž však neučia na vysokých školách, tých ľudí treba niekde nájsť, preveriť a zaškoliť – a ľudské zdroje sa v tejto krajine, kde už pomaly nikto neverí nikomu, hľadajú veľmi ťažko. Momentálne musí MI5 prioritizovať koho bude sledovať a kto sa jej zdá najnebezpečnejší – a aj napriek tomu, že sa môžu pochváliť, že za posledných 6 rokov prekazila minimálne 13 plánov na teroristické útoky namierené voči verejnosti, niektoré z nich jednoducho ušli ich pozornosti – a ako večná výčitka bude svietiť napríklad 52 mien obetí minuloročných samovražedných útokov na londýnske metro. Navyše, tajná služba robí zbytočné chyby, ktorými neustále spochybňuje svoju kredibilitu v očiach verejnosti. Či už to bolo zastrelenie brazílčana Menezesa, mylne považovaného za samovražedného útočníka, alebo séria zatknutí v celej krajine s podozrením na prípravu teroristických útokov s použitím chemických látok, ktorá sa ukázala ako nepodložená. Britská verejnosť každým podobným zakopnutím a falošným poplachom stráca vieru v autenticitu hrozby a preto sa ani niet čomu čudovať, že typickú anglickú trpezlivosť na letiskách vystriedala tento dovolenkový víkend únava, nervozita a zlosť.

Nedávno mi jedna z mojich kamarátok, čerstvá mamička prezradila: „Vieš, s tým terorizmom to bude tak nejako ako s materstvom. Keď som zistila, že čakám bábätko, predstavovala som si, že ma čaká tá najúžasnejšia udalosť na zemi. Prvé týždne po pôrode ma držal pri živote iba adrenalín a nadšenie z nového. Všetko to nepohodlie, nedostatok spánku a zmenu som prekonávala svojim entuziazmom. Ale akokoľvek dobrý si rodič, únava sa dostaví – skôr či neskôr. Adrenalín opadne a Ty začneš tajne, aspoň na chvíľu,  túžiť po svojom starom pohodlí. S terorizmom to bude asi tiež tak dajako. Spočiatku sme všetci entuziastickí, bijeme sa do hrudníkov, sme plní zapálenia do boja s ním. Trpezlivo znášame všetky nepohodlné zmeny v našej bežnej rutine. Ale jedného dňa, po všetkých tých falošných poplachoch, nervozite, radách na letiskách, výzvach v metre, zrušených spojoch – jednoducho sa dostaví únava. Chceme späť svoje staré pohodlie. Chceme späť svoj cestovný poriadok bez výpadkov. Chceme odísť a prísť skadiaľ chceme, kam chceme a kedy chceme. A výchova detí ma v boji s terorizmom jednu neporovnateľnú výhodu - svoje deti budeme vždy milovať natoľko, že akákoľvek obeta nášho osobného pohodlia bude mať svoj hlbší zmysel. Ale kto z nás miluje svojú vládu, svojich politikov, natoľko, aby dokázal donekonečna bez slova obetovať svoj čas, pohodlie a plány v prospech akejsi vzdialenej verejnej bezpečnosti? Nebude nakoniec tá košela predsa len bližšia ako kabát?“

A tak akosi sme sa na tom letisku asi cítili. Unavení. Chcela som cítiť zlosť na tých zlých. Odvahu s nimi bojovať. Trpezlivosť akceptovať zmeny, ktoré tento boj prináša. Ale cítila som iba únavu. Londýn nás vítal studeným, upršaným počasím a pred letiskom sa hadila dlhá rada unavených a netrpezlivo prešlapujúcich ľudí, schovávajúcich sa do provizórnych pršiplášťov rozdávaných zamestnancami letiska. Každý z nich chcel byť v tej chvíli niekde úplne inde. Vrátane mňa. A tak som pozbierala zvyšky síl a vybrala sa hľadať spôsob, ako sa prepracovať cez uzatvorené parkovisko a upchaté cesty domov. A v hlave mi vŕtala neodbytná myšlienka: „Ako dlho ešte?“

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Bývalá opatrovateľka: Bol to prázdny život, nedalo sa to vydržať

Agentúry zneužívajú vodičov aj opatrovateľky, tvrdí bývalá opatrovateľka v Rakúsku Angelika Horňáková.


Už ste čítali?