Miriam Novanská
Môj (ne)vydarený víkend
Hovorí sa, že všetko v živote je raz prvýkrát. Tento víkend som však tých zážitkov „na prvýkrát“ mala hneď niekoľko a takto z odstupom niekoľkých hodín sa na nich dokážem už aj zabaviť...
Slovenská Londýnčanka. Zoznam autorových rubrík: Londýn mojimi očami, Na cestách, Na čo myslím, Kultúra, Spoločnosť, Britské média, Nezaradené, Súkromné
Hovorí sa, že všetko v živote je raz prvýkrát. Tento víkend som však tých zážitkov „na prvýkrát“ mala hneď niekoľko a takto z odstupom niekoľkých hodín sa na nich dokážem už aj zabaviť...
Vždy ma rozčulovala otázka (často kladená úplne cudzími ľuďmi):“Slečna, alebo pani Novanská?“ Nerozumela som, načo je táto informácia potrebná pri obchodnom rokovaní alebo trebárs predavačke v obchode. Ale keďže jediné možné východisko z tejto situácie bolo oslovenie „inžinierka“, ktoré som neznášala ešte viac (zvykneme si raz aj na Slovensku, že oslovovanie rôznymi „titulmi“ je už trocha za vodou?), tak som nechcene zapadla do tejto hry. A tak som bola chvíľu slečna. A chvíľu pani. A teraz v tom mám ešte väčší zmätok ako predtým.
Môj dnešný príspevok bude asi dosť stručný. Odkedy som sa vsak zapojila do projektu blog.sme.sk čoraz častejšie sa zamýšlam nad tým, či my Slováci sme naozaj takí závisliví a zlí jeden na druhého, ako to o sebe sami často vyhlasujeme – a tak teda krátka úvaha.
Nedávno som sa nechcene stala svedkom príhody, ktorá mi utkvela v pamäti. Sedela som v malej, príjemnej reštaurácii, keď do nej vkročila mladá žena. Nahodená ako podľa katalógu, čerstvý make-up, úsmev na tvári. Bolo asi 10 minút po siedmej a tak som si tipla na rande o siedmej s klasickým 10-minutovým meškaním (taký náš malý ženský zlozvyk). Uviedla čašníkovi meno, na ktoré bola rezervácia a on ju zaviedol k stolu vedľa našej skupinky – ktorý bol na počudovanie prázdny. Podľa jej výrazu tváre som sa nečudovala len ja.
Pracujem v medzinárodnej poisťovni. Oficiálne mám na starosti riadenie vzťahov s firemnou klientelou, ale často mi na stole skončia veci, ktoré akosi nepatria nikomu a nakoniec ‘prischnú‘ mne. Tak nejako som sa dostala ku klientom, ktorí majú to ‘šťastie‘ a podieľajú sa na projektoch obnovy vojnou zničeného Iraku. Firmy a korporácie, na jednej strane šťastné, že získali kus z miliónového koláča a na druhej strane vzrastajúca panika z toho, ktorých zamestnancov tam vyšlú, za akých podmienok a ako zabezpečia ich bezpečnosť. A každý z nich ma núti premýšlať, aká by bola moja odpoveď, ak by za mnou niekto s takou ponukou prišiel.
Dnes sa nám v Londýne ráno obzvlášť vydarilo. Sedím vo vlaku, a vidím, ako vychádza slnko. Nádherné, obrovské a ružové. Žiadna hmla, žiadný dážď, len jemná námraza. Jav skutočne nezvyčajný. Poznáte tie neočakávané a zriedkavé momenty, keď Vám život zrazu z ničoho nič dopraje chvíľku prekvapivého, ničím nepodloženého šťastia? Keď máte pocit, že ešte chvíľa a už toľko životného optimizmu ani neunesiete? A pritom ak by Vás niekto požiadal, aby ste predložili nejaký racionálny dôvod na vysvetlenie tohto prílevu radosti, nevedeli by ste prísť s ničím rozumným? Čo? Že vyšlo slnko? Ráno? A kde je pointa?